Je len moja - 13. kapitola
Informace:
Zdá sa, že Kogu to, čo videl vzalo viac, než by si bol pripustil. Nedokáže pochopiť, čo to vlastne videl a neustále sa k tomu vo svojej hlave znova a znova vracia. Navyše jeho priateľka Ariko sa podozrivo vyparila z priestorov školy, čo len povzbudzuje jeho zlé myšlienky.. Dokáže ho niečo vrátiť na správnu cestu a poskytnúť mu odpovede na všetky nezodpovedané otázky, ktoré sa vynárajú v jeho hlave? To všetko a možno ešte o niečo viac sa dozviede, snáď, v nasledujúcej kapitole.. Ale viac vám k tom nepoviem, pretože spoilery. :)
Dúfam, že kapitola sa bude páčiť a za prípadné chyby sa ospravedlňujem. Nebudem zdržovať a želám príjemné čítanie. :) Komentáre a hodnotenia, samozrejme, len potešia.
Po náročnom tréningu chodil celý deň ako bez ducha. Nebolo to ani tak vyčerpaním ako skôr tým, že nikde na celej škole nemohol nájsť osobu, ktorú ráno videl a chcel z jej úst počuť, že je všetko v poriadku. Neustále kontroloval svoj mobil v nádeji, že na ňom nájde správu, ktorú prepásol. Vedel však, že po všetkých jeho kontrolách je to nemožné a ona sa mu jednoducho neozve.
Sám ani nevedel, ako prežil nasledujúce hodiny a dostal sa až k obedovej prestávke. Nemal chuť čokoľvek jesť. Mal chuť jej zavolať, no nechcel ju nijako obťažovať. Nechcel ju vyrušovať, ak ona na neho nemala čas. Okrem toho sa zdalo, akoby nebola v škole. Zvykol na ňu aspoň naraziť na chodbe, no v ten deň nič. Ani raz.
„Koga,“ ozvalo sa naraz vedľa neho a on bol nútený vrátiť sa do reality. Pohľadom spočinul na dievčine pred ním. Najlepšia kamarátka Ariko – Mira, stála priamo pred ním a žiarivo sa na neho usmievala. „Čo by si povedal, keby sme spolu poobedovali? Moja kolegyňa dnes nie je v škole a mne sa zdá, že odkedy ste vy dvaja spolu celkom na mňa zanevrela. Cítim sa tak sama po tom všetkom, čo som vás podporovala..“
„Rád by som, ale nie som hladný,“ prerušil tok jej slov prv, než ich stihla dokončiť. Dievčina však nebola celkom hlúpa. Vedela, že Koga nebýva takýto a rozhodne by nikdy neodmietol pozvanie. Teda až na chvíľu, v ktorej sa ocitli. Vedela, že sa niečo muselo stať. Zadkom sa vyšuchla na jeho stôl a preložila si nohu cez nohu. Rukami si šikovne popravila sukňu tak, aby neodhaľovala nič, čo by chlapčenské osadenstvo mohlo povzbudzovať k tomu, aby sa na ňu žhavo vrhali.
„Pohádali ste sa?“ spýtala sa to prvé, ktoré jej zišlo na um, keď videla, ako nešťastne sa jej spoločník tvári. Skutočne ho takéhoto bez nálady ešte nevidela. Práve pre neho bolo typické, že sa vždy bezstarostne usmieval. Práve však dokazoval, že nie každý má vždy chuť usmievať sa na svoje okolie a tváriť sa, že je všetko v poriadku.
„Nie to nie.. ja len,“ rukami zašiel do svojich vlasov a nešťastne si ich prehrabol, „..myslím, že som ráno videl niečo, čomu celkom nerozumiem.“
„Detaily, povedz mi detaily, prosím ťa. Z tvojich slov nedokážem určiť, či to súvisí alebo nesúvisí s Ariko,“ naklonila sa k nemu celkom blízko až mohol cítiť jej dych na svojej tvári a ona vidieť každučkú nedokonalosť na jeho tvári. Tvárila sa vážne. Vedela, že to nesmie brať na ľahkú váhu. Sama síce nikdy žiadny vzťah poriadne nemala, no vedela o tom, ako veľa to pre Kogu znamená a preto mu chcela pomôcť. Chcela im pomôcť obom. Hlavne skôr, než príde k nedorozumeniu a niekomu bude zbytočne ublížené. Nechcela znova zažiť Ariko, ako sa pomaly ale isto uzatvára do svojej ulity. Naozaj ju desila predstava toho, že by sa niečo také mohlo niekedy v budúcnosti stať. A ona tomu chcela rozhodne zabrániť. Koga predsa nie je zlý človek, len je to pre neho nový svet.
„Ariko sa rozprávala s nejakým chalanom,“ dostal zo seba tichú odpoveď. Ach, tak toto sú tie pocity, ktoré ho trápia... žeby žiarlil? Naozaj? Hnalo sa Mire hlavou. Musela však zaraziť tok svojich myšlienok prv, než stihli nabrať nesprávny smer. Chcela na to hľadieť zo správneho uhlu.
„Akým chlapcom? Počul si aj o čom sa rozprávali alebo si ich len videl?“ postupne sa snažila zistiť všetky detaily ohľadom toho, čo Koga videl, počul a cítil.
„No.. on nebol z našej školy.. vlastne to bol basketbalista z Rakuzanu, čo ma privádza k tomu, čo vlastne robil na pozemkoch našej školy študent z inej školy? Počul som aj trocha z toho, o čom sa rozprávali, ale nepochopil som to.. vyzeralo to, akoby sa poznali už skôr, pretože ona povedala niečo v zmysle, že ho tak rada vidí a objímali sa a... a.. ona sa ho potom spýtala, či sa mu niečo podarilo, lenže jeho odpoveď som už nepočul... a.. a.. potom odišli.“ Rozprávať o tom, čo videl bolo pre neho dosť ťažké. Rozmýšľal nad tým celým takmer celý tréning a hocijako sa snažil, nemohol to dostať z hlavy. Spätne si však uvedomil, čo Mira povedala, keď prišla. Neuvedomil si to skôr, pretože sa sústredil len na to podstatné, čo sa ho pýtala a to sa týkalo pozvania na obed. Ariko dnes nie je v škole? Ale akoto, že bola ráno na pozemkoch školy? Nevyzerala byť nijako chorá alebo tak. Tak ako je možné, že v škole nie je? „A.. mimochodom,“ prehovoril po chvíli ticha, ktoré medzi nimi nastalo, „predtým si povedala, že tvoja kolegyňa nie je v škole.. ako to myslíš, že tu nie je? Ráno tu predsa bola.“
Mire trvalo pár minút, než si v hlave pospájala informácie, ktoré jej Koga práve poskytol. Začínala tomu celkom rozumieť. Začínala sa do toho skutočne dostávať. Takže takto to je, musela sa pousmiať. Nevidel Ariko v práve najvhodnejšej chvíli, ale všetko malo svoje vysvetlenie.
„Áno, Ariko dnes musela niečo zariadiť. Neskúšal si jej volať?“ spýtala sa ho a v jej očiach sa blyslo. Ona si snáď robí srandu.. prehnalo sa mu hlavou. Už z jej blízkosti mu bolo dosť nepríjemne a znášal to dosť dlho. Odvrátil pohľad stranou.
„Akoby som mohol po tom všetko, čo som videl,“ zamrmlal si popod nos a stále sa jej neodvážil pozrieť do očí.
„Ty si nenapraviteľný prípad,“ zasmiala sa na jeho reakcii, „skús mi popísať toho chalana, ktorého si videl.“ Jej výzva ho trocha prekvapila. Akoby to mohlo niečo zmeniť na celej veci, keď jej ho popíše?
„Neviem, ako presne by som ho popísal, vysoký blondiak so psími očami..“ znova sa na svoju spolužiačku z druhej triedy pozrie a všimne si ako sa zadúša od smiechu. „Čo je tu smiešne?“ vyletí na ňu a ona je tak prinútená trocha sa upokojiť.
„Vieš.. Koga... je to celé tak, ako som si myslela,“ smeje sa na neho, „ten chalan.. možno jeho meno nepoznáš, ale čoskoro už ho asi poznať budeš, sa volá Hayama Kotaro a je to bratranec našej milej malej Ariko Eri. Hovorila mi, že sa s ním musí skontaktovať, pretože je stále slabá a potrebuje sa zlepšiť. A vzhľadom na to, že na Rakuzane je skvelý volejbalový tím sa dohodla s Koutarom, že jej trocha pomôže a zoznámi ju s niekým, kto jej pomôže. To je to, čo viem od nej.. ráno mi volala, že Koutarou si ju prišiel tak trocha ukradnúť, pretože to inokedy nejde. A ty si ich videl ráno asi práve vtedy, keď sa stretli a odchádzali..“
Spracovával všetko, čo mu jeho spolužiačka práve povedala. Takže ona ho nakoniec nepodrazila. Ale prečo mu potom o tom všetkom nepovedala? Ako je možné, že mu zase toľko vecí uniklo?
„Nepovedala ti to preto, že sám si chodil na toľko tréningov navyše a do vášho vzťahu nechcela ťahať športy, chcela si užívať vzťah s tebou ako osobou, ktorú ľúbi nie ako osobou, ktorá je zaťažená na športy.. pochop.“ Ona snáď číta myšlienky alebo čo? Naklonil hlavu mierne na bok a zahľadel sa na Miru ako na dajakú bohyňu. To ju prinútilo zmĺknuť.
„Počuj, Mira, prečo ty ešte stále zostávaš sama?“ padla zrazu otázka.
„Nepotrebujem to k životu, aspoň zatiaľ nie. No, tak jej, prosím ťa, zavolaj, som si istá, že tvoj hovor len a len uvíta,“ štuchne do neho, „a ja sa asi naobedujem sama alebo neviem...“ S ťažkým povzdychom zoskočila z lavice na zem a s mávnutím ruky sa odobrala zase preč. Nechala Koganeia nech sa sám rozhodne, čo ďalej spraví.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
