Je len moja - 12. kapitola
Informace:
Ohayo minna, príbeh sa nám pomaly blíži ku koncu. Aj keď je to už popreplietané rôznymi spôsobmi a dlho som nenapísala pokračovanie, dúfam, že sa tu nájsť ešte niekto, kto si túto poviedku pamätá a rád si prečíta pokračovanie. :) Dúfam, že sa bude páčiť, za svoje prípadné chyby sa ospravedlňujem a komentáre a hodnotenia len potešia. :)
Zvonenie budíka. To je to, čo Koganei nikdy nemal rád. Hlavne nie, pokiaľ išlo o budík s takou skorou hodinou, ako v to ráno.
„Bože, už prestaň zvoniť,“ zatiahol zúfalo, keď sa jeho ruka už niekoľkokrát minula správnemu smeru a budík neustále hlasno vrndžal a nie a nie prestať.
„To by chcelo, aby si sa k tomu postavil ako chlap, braček,“ začul posmešný hlas svojej sestry. Počul približujúce sa kroky a otravný zvuk budíka zanedlho nahradilo hrobové ticho. Naraz zacítil pri svojom uchu teplý dych. „Nesľúbil si kapitánovi, že nezostaneš dlho hore, aby si dnes na ten tréning prišiel včas?“ Slová jeho staršieho súrodenca ho prinútia prudko sa postaviť, takže ich hlavy sa len tak-tak nezrazia. Prudko rozlepí oči a začne sa rozhliadať po priestore svojej izby.
„Koľko je hodín?“ otočí sa na sestru stále postávajúcu pri jeho posteli. Na tvári sa jej roztiahne široký úsmev.
„Pokoj, máš čas, pred chvíľou ti začal zvoniť budík,“ rýchlo sa k nemu naklonila a rozcuchala mu vlasy, „ kým sa vychystáš, spravím raňajky, aby si mohol ísť.“ S tými slovami sa znova vytratila z jeho izby. Ani si neuvedomil, ako veľmi mu odľahlo, že vlastne nezaspal. To sa mu totiž stávalo teraz celkom často. Vlastne odkedy sa s Ariko rozhodli, že si budú dlho do noci písať správy a hľadať miesta vhodné na rande. Bol tak hrozne rád... lenže kapitán basketbalového mužstva ho už niekoľkokrát varoval, že by mal dbať na svoju formu. Isteže, to vedel aj sám.
„Ďakujem za jedlo,“ prehovoril na svoju sestru, keď v rýchlosti konzumoval jedlo, ktoré mu pripravila.
„Nemáš za čo, drž sa na tréningu, prídem sa na váš nasledujúci zápas rozhodne pozrieť,“ svoje posledné slová zdôraznila, takže len musel jednoducho prikývnuť na znak toho, že sa bude snažiť a vydá zo seba len to najlepšie.
Po konzumácii jedla netrvalo dlho, kým sa prezul, vzal svoje veci a rozlúčil sa so sestrou.
Ako tím sa dohodli na tom, že pred turnajom, ktorý ich zanedlho čakal budú čo najviac trénovať. Takže to skončilo tak, že mávali tréning skoro každý deň ako pred tak aj po škole. Zdalo sa však, že v tomto rušnom období to nikomu z chalanov nevadí a on nemienil vyčnievať z radu. Vlastne mu to nevadilo. Vedel, že s priateľkou budú mať na seba oveľa viac času, keď sa to všetko snáď úspešne skončí. Bol rád za každý jediný raz, čo sa na nich prišla pozrieť a podporiť ich pri tréningu a cvičných zápasoch. V poslednej dobe však videl, že aj ona má toho dosť, keďže ich klub čakali tiež zápasy a ona sama mala čo robiť, aby stíhala ako školu, tak aj tréningy. Podporovali sa navzájom a vždy keď mali chvíľku stretli sa.
Ku škole prišiel dosť zavčasu a bol rád, že je tomu tak. Junpei sa konečne nebude hnevať, že idem neskoro, preletelo mu hlavou. Vykročil k telocvični, kde sa mali stretnúť, no vzápätí sa zarazil, keď začul povedomý hlas. Veľmi povedomý.
„Ach Koutarou, tak rada ťa vidím,“ keď sa otočil, všimol si svoju priateľku, ako sa pomaly nakláňa k nejakému vysokému blondiakovi, aby ho objala. Čo to má znamenať? On predsa ani nie je z našej školy.. prebehlo mu hlavou, ako si prehliadal osobu, s ktorou sa Ariko nachádzala. Aký je medzi nimi vzťah? Schoval sa za strom, aby lepšie videl a oni si ho nevšimli. Chalan mal na sebe školskú uniformu, ktorá rozhodne nebola z ich školy a bielú mikinu s modrým lemom na golieri. Bol mu povedomý, ale netušil, kde ho už videl.
„Ariko-chan,“ rozžiarila sa jeho tvárička a Koga sa naraz neubránil znechutenému výrazu. Nejako moc sa k sebe majú, preletelo mu hlavou. Keď si uvedomil, že práve svoju priateľku obvinil z nevery, zavrtel hlavou. To nemôže byť pravda, v žiadnom prípade nie. Prečo by to robila?
„Ako sa ti darí?“ spýtala sa ho, keď sa odtiahla a kdesi vtedy mu došlo, z akej školy tento chalan vlastne je. Ale čo robí tu a s Ariko?
„Momentálne hrozne, ale keď sa skončí turnaj, bude to znova lepšie,“ hovoril rozžiarene.
„Tak to som rada, ale nezabúdaj na silných súperov,“ štuchla ho do brucha a ona sa uškrnul.
„Isteže.. isteže...“ sklonil sa celkom k nej, „a teraz k veci.“
„Podarilo sa ti to?“ znela jej nasledujúca otázka. Prečo je taká neistá? O čo ide? Čo to je?
„Akoby si ma nepoznala, ale...“ zarazil sa na chvíľu a ešte viac sa naklonil k nej. Už tak rozprávali dosť potichu a Koga mal čo robiť, aby ich počul, ale teraz už nepočul ani slovo. Videl len, ako sa jeho priateľka spokojne usmiala a pokývala hlavou. Naraz sa jeho ruka presunula na jej ramená a oni kamsi vykročili.
„Eh..“ hľadel za nimi a uvažoval, čo sa to vlastne stalo. Absolútne nerozumel, o čom sa rozprávali a pritom.. pritom mal pocit, že medzi sebou s Ariko nemajú žiadne tajomstvá. Kam to ide s Rakuzanským basketbalistom?
„Oya, Koganei!“ zo zamyslenia ho vytrhne hlas pri ňom. Vzhľadom na to, že to nečakal sebou prudko trhne a otočí sa na osobu, ktorá ho takto vyľakala. Junpei.
„Ach, ahoj,“ usmeje sa na neho.
„Dnes si tu nejako skoro, kam si to vlastne hľadel?“ pozrie sa smerom, kde predtým stáli tí dvaja, no teraz tam už nie je nič zaujímavé.
„Dnes ma budila sestra,“ pochváli sa, „ ach.. to nič, len sa mi niečo zdalo.“
„Dúfam, že si pripravený na dnešné ráno,“ upozorní ho.
„Isteže,“ pokýva hlavou a spoločne s kapitánom sa vyberú do telocvične, aby sa poriadne rozcvičili a počkali, kým príde zvyšok tímu.
Komentáře
Pro komentování se musíš přihlásit.
