Anime World CZ/SK - Příběhy

Shima Kabayoshi

 

Vydesene a zároveň zmätene sledujem dianie v mojom okolí a absolútne netuším, na ktorú situáciu reagovať prv.

„O.. Oikawa-san,“ sledujem vydesene, ako sa tmavovlasý a navyše desivo vyzerajúci chalan chystá na môjho záchrancu. Do očí sa mi tisnú slzy. Už vidím, ako dostáva jeho päsťou do nosu. Tu by už moje leukoplasty veru nepomohli. Znížené známky možno, ale na blízku nevidím žiadneho z učiteľov. Sakra, kde sú vždy, keď ich človek potrebuje? Vydesene to sledujem a v sekunde, kedy to už-už vyzerá, že ho naozaj udrie jednak on uskočí stranou a potom tmavovlasý chalan postrehne to, čo ja uvidím až neskôr. Schmatne Yuki a odtiahne ju od Cath, ktorá ma pred nejakou dobou dnes šikanovala a s ktorou mal už česť stretnúť sa aj Oikawa.

„V poriadku, Shima-chan,“ zacítim na hlave dotyk. Pozriem sa so slzami v očiach na Oikawu. Schytí ma za ruku a ťahá ma preč od celého toho diania. „nájdeme tvojich spolubývajúcich, čo povieš?“ navrhne mi a ja nemôžem ani namietať, pretože ma vedie preč.

Mám čo robiť, aby som mu svojimi malými krokmi stačila. Pomerne rýchlo sa zadýcham a pýtam sa sama seba v duchu, kde sa v ňom po tom všetkom berie toľko energie? Potrebovala by som jeho zdroj. Je síce športovec, ale dnes dostal zabrať podobne ako môj tím a on ešte vládze?

 

Naraz zastaví a otočí sa ku mne čelom. Kvôli tomu, že som vo svojom myšlienkovom paláci nestihnem zareagovať a prudko do neho vrazím. Až sa čudujem, že to ustojí. Viem, že nemám takú silu a nebol to zase nejaký strašný náraz, ale podľa mňa toto nečakal ani on.

Zacítim jeho ruky na svojom chrbte a keď sa chcem odtiahnuť, znemožní mi to. V takejto polohe môžem počuť tlkot jeho srdca. Myslím, že takto mu určite nebúši, keď je pokojný. Nemožno sa však čudovať po tom, ako ma ťahal po areály chatiek. Ja vlastne ani neviem kde sa nachádzame. Nestratili sme sa náhodou? A ako nájdem Mariu s ostatnými?

„Oikawa-san,“ pokúsim sa začať rozhovor.

„Tvoja sestra ma zabije.. zabije..“ počujem, ako sa strachuje. On sa jej bojí? Žeby bol nejakou minulou obeťou jej zlosti alebo tak niečo?

„Nemôže ťa zabiť, pretože tu nie je,“ neodpustím si poznámku.

„Ona si ma nájde,“ reaguje a odtiahne ma od seba.

„Vy sa poznáte?“ myslela som si, že by bolo lepšie nepýtať sa ho na to, no jednoducho to zo mňa akosi vyletí.

„Nikdy ma nemala rada a teraz ma bude nenávidieť ešte viac,“ trocha ma od seba odtiahne a zahľadí sa na mňa, „už ti je lepšie? Nebudeš plakať?“ Hľadí na mňa akoby som sa mala každú chvíľu psychicky zrútiť alebo niečo také. Nehovorím, že som od toho nemala ďaleko, keď som videla, ako ten čudák k nemu mieri a Yuki sa vrhá na Cath. Ešte teraz mi je z toho mimoriadne nevoľno, ale zlepšuje sa to.

„Kto bol ten čudný tmavovlasý človek, ktorý sa na teba chcel vrhnúť?“ spýtam sa ho miesto toho, aby som odpovedala. Vždy radšej zmením tému, ak sa cítim nejako nepríjemne alebo sa mi nechce odpovedať. V tejto chvíli však neviem celkom presne určiť, ktorá z možností to je, pretože som príliš zmätená.

„Ach, Law Trafy, neznesie predstavu, že je niekto krajší, ako on,“ jeho tón sa zrazu zmení na posmešný. Za ten krátky čas, čo ho poznám som prišla na to, že túto jeho stránku príliš rada nemám. Hovoril tak na mňa občas počas zápasu a nebolo to veľmi príjemné. Ja viem, že nikto nie je dokonalý a aj jeho krása mu musela privodiť zopár chybičiek, ale mal by sa vedieť trocha ovládať.

„To od teba nebolo pekné,“ zamračím sa na neho.

„A ty si zase chronický klamár!“ vyletí na mňa naraz až sa zľaknem.

„Čože? To nie je pravda!“ ako môže niečo také povedať? Ja neviem klamať. Vždy je to na mne vidieť. Ak však naráža na to, že som pomlčala o tom, že mi staršie dievčatá robia peklo, bola to ich vina, že nepostrehli detaily. Ja som neklamala. „A neodvracaj to na mňa! Ty si.... ty si ... ty si jednoducho.. hrozný..“

„To možno som, ale ty si nepovedala Iwaizumimu pravdu. Vieš on je ako mama, jemu môžeš povedať všetko a on to pochopí a vypočuje ťa. A mame predsa nemôžeš klamať.“ Tak teraz naozaj neviem, či to hovorí vážne alebo si svojho kamaráta jednoducho doberá.

„Zmeňme tému, prosím ťa,“ navrhnem, „kde sa to nachádzame?“

„To keby som tak vedel,“ naraz hovorí celkom potichu. Ja ho však aj tak počujem. On nevie. A ja tiež nie. Čo z toho plynie?

„My sme sa stratili?“

„Áno.“ Trvá len sekundu, kým vo mne znova zovrie hnev.

„Tak počúvaj, ty si ma ťahal celú tú cestu preč a sám si nevedel, kam ideme?“ nestáva sa mi často, že by som sa hnevala tak, až by som kričala, ale pri ňom to akosi nejde inak. Neviem, čo presne to je. A aj ten pocit. Akoby sme sa nerozprávali nejaký tretíkrát. Akoby pre mňa ani nebol novým známym. Je to skôr akoby sme sa už niekedy v minulosti stretli. Ale ja nemám šancu si spomenúť.

„Nezvládla by si to tam psychicky a okrem toho som okrem tej mikiny mal aj iné plány, chcel som sa na niečo spýtať. Potom tam ale nastal taký chaos a neporiadok... a nakoniec, nakoniec sa mi podarilo dostať ťa sem..“ jeho slová ma celkom desia. Ja ho vlastne nepoznám, aj keď moje pocity hovoria niečo iné. Lenže napriek všetkému to môže byť nejaký úchyl. Neviem, čo sa mu preháňa v hlave.

„Oikawa-san, môžeš ma vziať ku mne na chatku? Môžeme sa pozhovárať tam,“ navrhnem a snažím sa spomenúť si na číslo, ktoré bolo na kľúči. Uvedomím si, že sa rozhliada po chatkách. Takže sa snaží zistiť, kde sa nachádzame.

„Aké ste číslo?“ spýta sa.

„Tridsať osem,“ odpoviem. Znova ma chytí za ruku a vykročí.

 

Ukáže sa, že sme zhodou okolností boli dosť blízko našej chatky, takže nemusíme šliapať príliš dlho, kým k nej dorazíme. Skúsim dvere, či sú otvorené. Máme šťastie, pretože ja nemám kľúče a museli by sme zostať vonku.

„Kto prišiel?“ začujem Mariin hlas a zanedlho vykukne z jednej z izieb Maria. „Á, vás dvoch tu hľadala tvoja sestra. Hovorila čosi o tom, že Oikawu zabije, keď ho nájde. Spravil si jej niečo?“ Pozriem sa na Oikawu. Zdá sa mi to alebo zbledol? Až tak veľmi sa jej bojí?

„Samozrejme, že som jej nič nespravil,“ zavrtí hlavou.

„Maria, pôjdeme ku mne do izby, pretože sme ešte niečo nevyriešili, takže ak by ma tu hľadala znova sestra náhodou, nie som tu, dobre?“ upovedomím ju a tentoraz vediem ja jeho do správnej izby.

„Užite si to tam,“ počujem jej smiech ešte predtým, než zavriem dvere. Otočím sa na neho a pristihnem ho pri niečom zvláštnom. On sa po mne načahoval rukami? Čo chcel spraviť? Objať ma alebo niečo horšie? Prečo sa správa takto?

„Čo si sa ma to chcel spýtať?“ snažím sa vrátiť sa k svojmu zvyčajnému pokoju.

„Ty si nespomínaš?“ spýta sa ma a ja neviem, či to je to, čo chcel alebo sa pýta na niečo, čo sa stalo dnes a mala by som si spomenúť.

„Na čo?“ uvedomím si, že konverzácia sa zatiaľ odohráva len v otázkach.

„Takže ty nevieš, kto ja som?“ pýta sa ma.

„Oikawa,“ odpoviem, pretože netuším, čo presne by chcel počuť.

„Navyše aj Tooru.. som Oikawa Tooru,“ povzdychne si, „trocha som dúfal, že je to len pretvárka pred ostatnými, ale ty si ma nepamätáš. Ale neviem, ako je to možné.“

„Ak si ma poznal vo veku desať a nižšie, potom mám odpoveď,“  usadím sa na posteľ a naznačím mu, aby nasledoval môj príklad.

„No áno, boli sme spolužiaci na základnej škole, ale ja som sa potom odsťahoval,“ vysvetľuje, „ale aj keby si na nejaký čas zabudla, už by si si spomenula.“ Nechápe to. Jasné, že to nechápe.

„Ja som nezabudla len na nejaký čas,“ poviem a stisnem pery. Chcela by som vedieť, aký je to človek a netápať len v týchto náznakoch čohosi. Chcem poznať to, čo sme si kedysi prežili. Už dávno som chcela, ale teraz mám o jeden pádny dôvod navyše.

„Ako to myslíš?“ hľadí na mňa.

„Ja som mala v desiatich rokoch nehodu, bola som týždeň mimo a podstúpila zopár vážnych operácií. Keď som sa zobudila zistilo sa, že si nespomínam na svoju minulosť a doktori povedali, že je ťažko určiť, či si niekedy vôbec spomeniem.“ V stručnosti mu poviem svoju minulosť a sledujem, ako sa výraz na jeho tvári mení z prekvapeného na vydesený.

„Ty si mala.. nehodu.. muselo sa to stať po tom, ako som odišiel,“ hľadí na mňa uprene.

„Hrozne ma to mrzí,“ odvrátim pohľad, pretože ma to hrozne trápi. Rada by som ho potešila a povedala mu to, na čo tak vytrvalo čaká a to že si na neho spomínam a celé toto bol len hlúpy vtip.

„Nemôžeš za to, budeme musieť začať od začiatku,“ zavrtí sa na posteli, „ak teda nebudeš namietať.“

„Rada ťa lepšie spoznám,“ pousmejem sa a pohľad mi padne von oknom. „Mimochodom, koľko je hodín?“

„Hm, počkaj..“ chvíľu sa vrtí a keď sa pozriem, vidím, že hľadá vo svojich vreckách. Vyloví nakoniec mobil a pozrie sa na čas. „Sedem, to by už aj mohol byť čas, aby sme pomaly šli do jedálne, pre mňa nemá zmysel chodiť už ku nám na chatu.“

„Ja som si chcela dať sprchu, počkal by si na mňa, kým sa vychystám?“ pozriem sa na neho.

„Isteže,“ pokýva hlavou a ja rýchlo podídem ku skrini, v ktorej som vybalená a vyberiem si v rýchlosti veci. Spodné prádlo nejako zakamuflujem. Nechcem, aby videl moje nohavičky alebo niečo, jednoducho je to trápne. Vezmem si aj osušku a otočím sa znova na neho.

„Počkaj v pohode aj tu, hneď budem späť,“ vyjdem z izby a zamierim do kúpeľne, v ktorej sa zamknem.

 

Netrvá mi dlho, kým sa osprchujem. Za pár minúť som zo sprchy už aj vonku a obliekam si čisté oblečenie. Pri umývadle si umyjem tvár a vyčistím si zuby. Upravím si trocha oči, ale nie moc, aby to nevyzeralo, že sa nejako snažím zapôsobiť. Tak či onak by to nebola pravda, pretože oči si zvyknem takto pravidelne upravovať, ale to on nemôže vedieť. Nechcem, aby si myslel, že niečo očakávam. Však ho len  začínam spoznávať. Obliekam si podprsenku aj nohavičky a na to si dávam hnedú sukňu a na nohy naťahujem čierne nadkolienky. Vybrala som si bielu blúzku, takže si ju šikovne oblečiem a zavrčím si ju pod sukňu. Spokojne sa usmejem a naposledy sa skontrolujem v zrkadle.

 

„To bolo dosť rýchle,“ konštatuje, keď sa objavím v izbe. „Sekne ti to.“

„Odkedy vy dvaja flirtujete?“ zjaví sa vo dverách Maria, „Idete na rande?“

„Uhádla si,“ odpovie jej pohotovo a zaškľabí sa.

„Ty tlčhuba, ideme na nejakú brečku, čo budú podávať v našej jedálni,“ opravím ho.

„My s Akaashim za chvíľu ideme tiež, takže môžeme ísť spolu,“ nadchne sa. Všimnem si, ako sebou Oikawa trhne.

„On je tu Akaashi?“ zatiahne.

„Hlásim sa, kapitán,“ ohlási sa, „môžem povedať, že už si lovil vo všelijakých vodách.“ Takže Tooru je populárny, ale čo som mohla čakať? Je v skutku pekný.

„Tak počuj, my spolu nechodíme ani sa nechystáme chodiť, Oikawa-san je tu preto, lebo sme sa kedysi poznali... a.. a oživujeme spomienky,“ hneď ako to vyslovím oľutujem svoje slová.

„Oživujete? Ktoré konkrétne?“ zasmeje sa Maria.

„Neviem, nedokážem si spomenúť,“ zvážniem.

„Stratila pamäť,“ skonštatuje jej partner.

„Áno,“ pokýva hlavou Oikawa.

„Prepáčte, nemyslela som to tak, mrzí ma to,“ ľutuje Maria svoje konanie.

„Netráp sa, sme v pohode,“ zasmejem sa. „Pôjdeme na tú večeru teda? Som celkom hladná.“

 

A tak sa konečne vyberiem von z našej chaty. Po ceste sa držím pri Oikawovi a aj keď nikto nič nehovorí, necítim sa nejako nepríjemne. Síce obchádzame hromadu dievčat, ktoré pískajú zakaždým, ako Oikawu vidia, no asi pri tretej skupinke ma majetnícky chytí okolo ramien. Takže jeho to v podstate otravuje, uvedomím si. Preniesla som váhu pohľadov na seba. Akurát už nie sú také milé, ako keď kráčal sám. Sú desivé a ak by mohli zabíjať, bola by som mŕtva už na niekoľko spôsobov.

Vchádzame do jedálne a môj prvý pohľad nie je práve najpríjemnejší. Yuki. Rýchlo uskočím od Oikawu akoby horelo a snažím sa upokojiť sa a dýchať zhlboka.

 

 

Tooru Oikawa

 

Pohľadom v rýchlosti skenujem jedáleň, no Shima je rýchlejšia. Trhnem sebou, keď odo mňa uskočí a v ďalšej chvíli už sledujem naštvanú Yuki, ako sa k nám valí.

„Ty... ty.. bastard!“ vybehne po mne a ja si uvedomím, že takto presne sa správala aj vtedy. Nezmenila sa. Nemala šancu zmeniť sa. Lenže ja som nikdy nerozumel jej nenávisti voči chlapom. Správala sa k nim tak odmerane a pritom som veľmi dobre vedel, že ani jeden z nápadníkov, ktorí ju vtedy žiadali o to, aby s nimi šla von, jej nič nespravili.

„Y..Yuki-chan, to chce pokoj,“ pokúsim sa ju zastaviť prv, než spraví niečo neuvážené.

„Ja nie som Yuki-chan, som len Yuki a bež preč od mojej sestry!“ jej hlas sa nesie celou jedálňou a ak si nás aj doteraz nikto nevšimol, teraz už všetci stoja na nohách a kričia.

„Bitka! Bitka! Bitka!“ pane bože, nepovzbudzujte ju v tom, pomyslím si zúfalo a snažím sa v rýchlosti niečo vymyslieť.

„Beriem to späť, u teba to zjavne pokoj nechce,“ snažím sa zhlboka dýchať. Čo som jej spravil? Bože, prečo ma takto nenávidí? „Nerobíš zo svojej sestry zbytočne nesvojprávnu? Ak by jej to vadilo, myslím, že je dostatočne dospelá na to, aby to dala najavo sama.“ Snažím sa zachovať pokoj, aj keď viem, že Yuki jednoznačne dáva na rady publika a udrie ma.

„Nie, nechce ty bastard,“ sledujem, ako sa načahuje a chystá sa ma už-už udrieť. Privriem oči v očakávanej rane.

„Upokoj sa maličká,“ začujem preíliš povedomý hlas. Normálne by mi to bolo nepríjemné. Nikdy mi neodľahlo viac, že vidím Lawa ako práve v tejto chvíli. Aj keď to nie je isté, že ma nikto neudrie, ale teraz je tu a drží jej ruku. „Ja som to..“ nemôžem dokončiť svoju vetu, pretože zacítim prudké trhnutie rukávu na mikine. Otočím sa na Shimu a sledujem ako záporne vrtí hlavou a naznačuje mi, aby som bol ticho.

Začujem rozhovor alebo skôr hádku medzi Lawom a Yuki a musím sa pousmiať. Je také očividné, že Law sa takto správa len preto, že ide po Yuki. Ja mu však pomáhať nebudem, ale je v riadnom probléme. Toto dievča nenávidí chlapov.

„Pusti ma, ty úchyl,“ kričí po ňom a on jej sladko odpovedá: „Až sa upokojíš, maličká.“ Nečudoval by som sa, ak by mu za to jednu vypálila. Ona však len skonštatuje, že sa potrebuje porozprávať so sestrou a v tej chvíli Law spraví chybu.

Len pár sekúnd uvažujem, či má zmysel ďalej provokovať Yuki a ísť za nimi, keď sa vytrhne Lawovi zo zovretia, aby sa zmocnila svojej sestry. Avšak je tu jedna vec, ktorej nerozumiem. Všimnem si, ako sa Shima tvári, keď ju za sebou tiahne a to všetko vo mne spustí.

„Mohla by si ju prestať brať ako malé dievčatko konečne?“ neovládnem sa a zvolám za nimi. „A ešte mi povedz, prečo nepozná ani len moje meno?!“ vyhŕknem ignorujúc živé publikum, ktoré zmenilo svoj postoj a teraz zase ochká nad tým, aké je to romantické.

Shimina sestra sa rozhodla ma jednoducho odbiť tým, že to nie je moja vec. A Law sa do toho silno snaží natlačiť so svojimi radami o tom, ako by sme si mali sadnúť a v pokoji si o tom pohovoriť.

Toto nemôže myslieť vážne. Že to nie je moja vec? Okamžite sa za nimi vyberiem.

„Tak nie je to moja vec? Shima mi nikdy neodpísala aj napriek tomu, že som na to dlhé roky čakal. Netušil som, čo sa stalo a ona mi dnes povedala, že mala nehodu, pri ktorej skoro zomrela! Pane bože, myslím si, že mám právo po tom všetkom na to, aby som vedel, čo sa stalo!“ absolútne sa prestávam ovládať. Yukina zlosť je očividne nákazlivá a tak nehľadím na to, že všetci na nás hľadia.
„One-chan,“ začujem Shimin slabý hlások a naraz sledujem, ako prudko zastaví a vytrhne sa tak sestre, „o čom to Oikawa-san hovorí?“ spýta sa. Ona o tom nevie. Tak toto je naozaj vtipné.

Yuki sa pozrie na svoju sestru a pripomenie jej, že sa musia pozhovárať, no ona stále zostáva na svojom mieste. A tak sa pozrie na mňa a obviní ma: „Ty drž klapačku, všetko si zničil!“

Chystám sa vykročiť, aby som ešte niečo povedal, no Law ma zachytí prv, než stihnem čokoľvek spraviť so slovami: „Všetci sa upokojme.“

Prudko sa zastavím, keď ma Law zachytí. Nemám dokonca ani silu na to, aby som vzdoroval alebo možno ani nechcem.

„To je predsa jasné, všetko zničil Oikawa!“ z neznámych dôvodov sa rozosmejem. „A čo si spravila ty? Možno máš pocit, že pre ňu robíš len to najlepšie, ale zamyslela si sa niekedy nad tým, ako sa Shima musí cítiť? Hlavne teraz, pozri sa na ňu poriadne, týka sa jej to a ona ani len netuší, o čom je reč. No nie je to vtipné?“ Poslednú otázku zatiahnem do sarkastického podtónu.

„Nechajte nás napokoji. My sa porozprávame samé. Je to len naša vec a nikoho iného.“ Kričí na nás. Trocha ma mrzí, že takto si to odskáče aj Law, ktorý je v celej veci zapletený len tým, že sa nás snaží upokojiť, ale čo už. „A vina je to vás všetkých chlapov na svete. Každučký z vás v tom má vinu.“

„Len kľud, kľud,“ snaží sa nás oboch upokojiť Law. Obdivujem jeho trpezlivosť, ja by som to asi už dávno vzdal. S Yuki sa nikdy nedalo rozprávať ako s normálnym človekom.

„Čo sa to tu robí?“ Prv, než stihnem akokoľvek odpovedať na jej poznámku, ozve sa hlas jedného z učiteľov. Je z našej školy to viem, pretože ho poznám od videnia, ale jeho meno som nikdy nepočul. A už vôbec by som si ho nespájal s Yuki a Shimou.

„Oto-san,“ pohľad mi padne na Shimu. Ak som si myslel, že som ju uchránil od zlého, keď som s ňou utiekol, teraz vyzerá ako tesne pred kolapsom. Naraz akoby som vedel, čo chce spraviť. Ani na sekundu o tom nezapochybujem a v ďalšej chvíli už mieri von. Uškrniem sa a poľahky sa vymaním z Lawovho zovretia. „Prenechám to tu tebe, Trafy, ona teraz potrebuje mať niekoho pri sebe,“ pousmejem sa na neho nevinne a vyberiem sa za Shimou.

„Shima, počkaj,“ kričím za ňou a sledujem, ako zastaví. Neotočí sa však a ja mám zlé tušenie prečo. Ruky má na tvári a ako sa k nej blížim, vidím ako sa jej plecia trasú. Cítim sa previnilo. Už zase plače. A je to moja vina. Tentoraz určite áno. „Hrozne ma to..“

„Nič nehovor,“ zakríkne ma roztrasene a chvíľu neviem, čo robiť, „nie je to tvoja vina, tak sa neopováž ospravedlniť!“ Rukami si prejde po tvári.

„...mrzí..“ dokončím napriek tomu, že mi to zakázala, pretože to je jediné, na čo sa zmôžem.

„Ja som ťa varovala,“ hlasno smrkne a ruky si zloží z tváre. Aj keď plakala, jej oči sú stále pekne upravené, takže by to človek ani nebol spoznal. Pozrie sa na mňa a ja uvažujem, čo chce spraviť. Prikročí ku mne. Aj napriek tme, ktorá je vonku, vidím aká je bledá. Nakloní sa ku mne náhle až mám pocit, že sa chystá spadnúť. No má to nejako vypočítané, pretože padá na mňa ja to nejako ustojím.

„Objím ma, prosím,“ prednesie ticho prosbu a rukami sa obmotá okolo môjho pásu. To vážne? Prekvapuje ma čoraz viac. Cítim jej srdce. Bije neskutočne rýchlo. Potrebuje sa upokojiť a tak ju objímem a pritisnem si tak jej útlučké telo celkom k sebe. Ak by teraz Yuki vyšla von z jedálne, určite by ma zabila na mieste. Nie, takto nebudem myslieť.

Keď cítim, ako sa jej tep pomaly upokojuje, odvážim sa prehovoriť: „Shima, ten učiteľ..“

„..je náš otec,“ dokončí moju vetu. Takže to oslovenie sa mi len nezdalo, „je to ten najhorší chlap na svete.“ Akoby som počul jej sestru. Lenže toto je iné. Yuki má zlosť na všetkých chlapov sveta a ona toto povedala len o svojom otcovi. Žeby to celé bola jeho vina? Žeby Yuki nenávidela chlapov práve kvôli ich otcovi? Čo také hrozné mohol spraviť?

„Chceš sa o tom porozprávať?“ spýtam sa jej.

„Chcem...“ zacítim zaváhanie, „..aby si ma naučil lepšie hrať volejbal, dobre?“ Isteže sa o tom nebude chcieť teraz rozprávať. Pousmejem sa.

„Nemáš na to vhodné oblečenie,“ narážam na jej sukňu, ktorú si obliekla.

„To je jedno, predsa nejdeme hrať zápas,“ zamrmle.

„Ani sa nejdeme ulievať,“ naznačím jej.

„Ale prezliekanie sa je len strata času, ktorý sme mohli trénovať,“ nedá sa odbiť.

„Ty nemáš rada volejbal,“ pripomeniem jej.

„Ja to jednoducho chcem!“ odtlačí sa odo mňa a zahľadí sa na mňa. Povzdychnem si a pokývam hlavou.

„Vieš čo? Naša chatka je neďaleko, aj tak si musím ísť po loptu, Kanma by mal byť približne tvojej výšky, požičiaš si jeho veci, dobre?“ navrhnem jej kompromis.

„No dobre teda,“ sledujem, ako nafúkne líca. Uškrniem sa a rukami jej ich spľasnem.

„Bude to len chvíľa,“ snažím sa ju upokojiť a vykročím správnym smerom. Skontrolujem kľúče vo vačku a potom to, či za mnou ide. Síce sa vlečie ako mátoha, ale predsa len ide. Ani sa jej nečudujem.

 

„Tak tu si, Akaashi sa vrátil z jedálne celkom vykoľajený, vraj si sa do niečoho..“ Iwa-chan zmĺkne, keď za mnou dnu vojde Shima, „..čo si jej spravil?“ naraz z neho ide desivá aura. Prečo vždy nakoniec skončím obvinený ja?

„Ahoj, Iwaizumi, ahoj Akaashi, hm, a soví chlapec, jednoducho ahojte všetci, požičajte mi niekto veci na prezlečenie,“ prehovorí skôr, než stihnem čokoľvek povedať.

„Prečo sa tak správa?“ vyhŕkne Bokuto, „Ona bola na ihrisku taká zlatá. Usmievala sa a teraz.. teraz je s tebou a tvári sa tak vážne!“

„Ideme trénovať a k nej do chaty je to ďaleko, požičajte jej niečo,“ vysvetlím situáciu.

„Ona nemôže ísť trénovať!“ vybuchne Iwa-chan a prirúti sa celkom ku mne a schmatne ma prudko za ramená. „Je bledá a vyzerá akoby sa mala čoskoro zrútiť! Čo by si mal teraz spraviť je odprevadiť ju k nej na chatu a uložiť ju spať!“ Trasie mnou. Áno, to by som možno mal, prebehne mi hlavou.

„Som v poriadku, sľúbila som, že s ním budem večer trénovať, tak pôjdem,“ ozve sa Shima stojaca stále za nami. Iwaizumi ma prudko pustí a odstrčí na bok, ako handru a podíde k nej.

„Pôjdeš si ľahnúť do postele a poriadne sa do zajtra vyspíš, tréning nie je nutný, ak ťa má celkom zničiť,“ rukou jej siahne na čelo a potom je chytí ruky. „si celá studená. Mala by si sa zohriať.“

„Deka,“ začujem Akaashiho a keď sa na neho pozriem, všimnem si, že v rukách drží deku. Vezmem ju od neho a podídem k Shime a zabalím ju do nej poriadne.

„Nemôže tu takto zostať, je to dievča,“ ozve sa Kenma z gauča. Doteraz nejavil záujem o dianie v chatke a naraz sa k tomu vyjadruje.

„A to je choroba?“ vyletím na neho.

„Nie, ale ty si asi nepočúval čo hovorili učitelia v autobuse. Dievčatá nesmú nocovať v našich chatkách a my zase v tých ich,“ objasní mi situáciu.

„Dobre, dobre, upokojíme sa, Oikawa ju odnesie k nim do chatky, som si istý, že jej spolubývajúce sa o ňu postarajú najlepšie,“ rozhodne Iwa-chan.

„Iwa-chan, niekedy milujem tie tvoje materinské pudy,“ zatiahnem a okamžite dostanem ranu do hlavy. „To bolo hnusné.“

„Choď s ňou už, prosím,“ len s ťažkosťami sa ovláda. Podídem k Shime a na chvíľu sa na ňu zahľadím.

„Pôjdeme už trénovať?“ spýta sa ma. Prečo som si už skôr nevšimol, aká je z toho všetkého mimo? Prečo mi všetko musí ukázať  až Iwa-chan? Som úplne neschopný.

Skloním sa k nej a jednu ruku jej prehodím na moje rameno a vezmem ju popod pás a druhou rukou ju vezmem popod nohy a zdvihnem ju.

„Popros Mariu alebo niektorú z dievčat, aby jej dali niečo na upokojenie, lepšie sa jej bude spať,“ vraví mi Iwaizumi pri tom, ako otvára dvere, aby som mohol vyjsť.

„Dobre,“ pousmejem sa a vychádzam von.

 

Počas cesty už Shima nič nehovorí, iba ma objíma a očividne netuší, čo sa deje. Ako sa blížime k jej chatke, vidím, že na schodoch ktosi sedí. Preľaknem sa, že je to Yuki, ktorá tam čaká na svoju sestru, kým sa vráti. Keď sa priblížime, rozoznám Mariu.

„Volal mi Akaashi, takže už na vás čakám,“ prehovorí a vykročí našim smerom. Pozriem sa na Shimu, ktorú nesiem a uvedomím si, že zaspala. Ani som si to neuvedomil. „Mal by si ju uložiť.“ Spoločne sa presunieme dovnútra chatky a ja mierim do jej izby. Už viem, kde sa nachádza, pretože som tam dnes už bol.

Do postele ju ukladám aj s dekou a zakrývam ju perinou, čo tam je. Vyzerá tak pokojne. Akoby sa nič nebolo stalo. Kiežby jej spánok pomohol zabudnúť na tie zlé veci, ktoré sa stali.

 

„Nechceš niečo na upokojenie, vyzeráš hrozne,“ zjaví sa pri mne Maria, keď vychádzam potichu z izby a zatváram nehlučne dvere.

„To je v poriadku,“ pousmejem sa na ňu.

„Mrzí ma, že sa k tebe Yuki správala tak.. vieš, ona..“ zarazí sa akoby nevedela, ako dokončiť to, čo začala

„..nenávidí všetkých chlapov na svete.“ Dokončím to miesto nej, pretože viem.

„A navyše je citlivá na svoju sestru,“ pokýva hlavou a vyprevádza ma von, „hlavne sa drž toho, čo pokladáš za správne a nenechaj sa odradiť. Nechcem vidieť Shimu sklamanú.“

„Budem sa snažiť,“ pousmejem sa, „tak teda dobrú noc, zajtra sa uvidíme.“ Rozlúčim sa s ňou a vyberiem sa na spiatočnú cestu. V hlave si prehrávam všetko, čo sa udialo za posledných pár hodín.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.