Anime World CZ/SK - Příběhy

Shima Kabayoshi

 

Nerozumiem, ako sa s nimi môže tak poľahky rozprávať. Toto dievča mi bolo už dlho záhadou, no teraz mi je ešte viac. Ona si jednoducho len tak zamáva na skupinku chalanov mieriacich k nášmu ihrisku. Aha.. volá sa Oikawa.. má podmanivý hlas. Takmer až hypnotizujúci. Znova sa o čomsi rozprávajú. Vnímam besné poskakovanie chalana, ktorý mi vďaka svojmu účesu pripomína sovu. Pousmejem sa nad jeho vzrušením, vyzerá akoby nikdy nevidel ženské stvorenie.

Dostala som sa do volejbalového tímu, v ktorom som ja, Maria, Keimy, Melissa a Nagisa. Žiadna z nich voči mne neprejavuje nenávisť a práve preto sme spoločne vytvorili skupinu. Maria nechcela vziať nikoho, kto sa na mňa čo len raz pozrel krivo. Som je za to neuveriteľne rada, takto sa môžem cítiť aspoň trocha pokojnejšie.

Prichádza učiteľ a so sebou nesie aj loptu, o ktorú si kapitáni idú strihnúť. Nijako ma neprekvapuje, že kapitánom ich mužstva je Oikawa. Má na to vhodné sebavedomie. A nakoniec loptu vyhrávajú oni. Maria sa vracia a spokojne sa usmieva. „Dievčatá, takže tak ako sme sa dohodli, každá na svojom mieste. A Shima, nezabudni na bager, ukazovala som ti ho a príjem s ním ti celkom šiel.“ Povzbudivo sa na mňa usmeje a zdvihne palec hore. Nikdy som nebola na tento druh športov. Vždy som mala rada bicyklovanie alebo plávanie, ale volejbal a basketbal boli vždy moje najmenej obľúbené športy. Nervózne si žmolím tričko. Asi to nezvládnem. Nemám na to odvahu. A dokonca ani chuť. Najradšej by som si sadla niekde bokom a čítala nejakú peknú knižku než tu takto stála a strápňovala sa.

Do reality ma vráti hlasné učiteľovo zapískanie na píšťalu. Trhnem sebou a pohľadom sa zameriam na druhú stranu siete. Podávať bude Oikawa. Nie... však sa nepozerá na mňa? Pripravím ruky do vopred nacvičenej polohy a sledujem, ako ladne vyhadzuje loptu do vzduchu. Jeho pohyby sú zosúladené tak, až je to celé krásne. Problém však je, že lopta naozaj letí mojim smerom a ja neviem, čo robiť. Sekundy plynú a moje telo sa odmieta hýbať.

„Shima! Postoj, ruky! Príjem!“ prikrčím sa trocha v kolenách a očami sledujem smer lopty. Zhlboka sa nadýchnem a lopta tvrdo dopadá na moje predlaktia. Nie.. presne tak nesmie.. No to je už jedno, lopta je stále vo vzduchu.

„Výborne Shima!“ pochváli ma Maria a ja sledujem, ako prehadzuje loptu na druhú stranu. Prijíma ju tmavovlasý chalan, s ktorým som ju videla usmievať sa ako ešte nikdy. Z rúk vytvára pomyselnú misku a posiela ju soviemu chlapcovi. To, čo sa odohrá v nasledujúcich sekundách si ani poriadne nestihnem uvedomiť. V jednej chvíli je lopta ešte len pri ňom a v druhej presviští tesne okolo mojej hlavy. Keby som stála len trocha viac napravo asi by ma to trafilo priamo do tváre a ja by som nemala šancu zareagovať.

Ozve sa hlasné zapískanie na píšťalu a pohliadnem na učiteľa. Jeho ruka smeruje k našej polke.

„Niekedy je dobre, že Shima stojí ako stĺp,“ zasmeje sa Nagisa šťastne.

„Bokuto, ja som ťa varoval!“ počujem ten omamný hlas. Hnevá sa na svojho spoluhráča. Ten svojí chlapec sa volá Bokuto, už chápem.

„Ospravedlňujem sa, trocha zle som to odhadol,“ napriek tomu, že mykne ramenami na ňom vidieť, ako ho stratený bod hnevá, „Akaashi, nahraj mi na budúce znova, získam nám späť body.“

„Shima, chceš podávať? Síce si mala trocha slabú ranu, ale posledné razy ti to už pomerne šlo, kým si nešmarila loptu o zem a nešla si čítať,“ pýta sa ma Maria podávajúc mi loptu. Dúfam, že chalani nepočuli, čo práve povedala. V hlave sa mi vybaví Oikawov obraz, ako si nadhadzuje loptu pred podaním. Nie, takto perfektne nikdy nebudem vyzerať pri podaní. A okrem toho on podáva z vrchu, to mi šlo najmenej a navyše ma z toho bolela celá dlaň, pretože som to robila absolútne zle. Preto sme sa zhodli na tom, že bude lepšie, ak budem podávať zdola. Ale to by som musela mať v rukách nejakú tú silu.

„Nechcem vám pokaziť hru,“ odmietnem si vziať loptu.

„Shima, je to len hra,“ prehovorí Melissa, „ja tiež nemám veľmi rada tento šport, ale sme tu pre to, aby sme sa zabavili. Nikto sa tu na teba nebude pozerať z vrchu, ak ti to nevyjde. Ver mi.“

Ver mi, ja ťa nikdy neopustím... vybavia sa mi slová v hlave. Kto mi to len hovoril? Hovoril mi to niekto niekedy, Ja už neviem.. naozaj neviem! Prudko zavrtím hlavou, aby som vytriasla hlúpe myšlienky a vezmem si od Marii loptu. Zovriem ju oboma rukami a počkám, kým sa dievčatá postavia na svoje miesta. Zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa, ako sú rozostavení. Netuším, či ich tím má nejaké slabé stránky, ale vlastne mi ani tak nejde o to, aby som ich nejako prechytračila. Ak sa mi podarí tú loptu prehodiť, budem vedieť, že na tom nie som až tak zúfalo.

Vyhodím loptu do vzduchu tak, ako som to robila už predtým na tréningu, ktorý sme si s dievčatami dopriali pred zápasom.

„Možno sa ti ho podarí zbaliť, keď budeš dobre hrať volejbal, počula som, že hráva..“ smiala sa Maria.

Udriem do lopty zápästím, ale hneď ako lopta mieri na sieť, vidím, že letí trocha nízko, no mohla by prejsť... neprejde. Samozrejme, že neprejde. Po tom všetkom ešte stále nedokážem prehodiť loptu a práve som nás obrala o ten jeden bod, ktorý sme získali.

„Ona nevie hrať... nevie..“ začujem hlas sovieho chlapca. Nie je posmešný, skôr je to len konštatovanie. „Nevadí, to sa naučíš!“ zakričí vzápätí. Pozriem sa na neho a usmejem sa.

„Uľahčila nám prácu,“ prenesie Oikawa. Všimnem si, že on na mňa ani zďaleka nehľadí tak, ako jeho spoluhráč.

„Zavri si hubu, Bakaikawa!“ ozve sa ten desivo vyzerajúci chalan, s ktorým som ho videla rozprávať sa už predtým pri autobusoch, ako sme dorazili. Neváha a udrie ho rukou po chrbte. Až mi je ho ľúto, aj keď si plne uvedomujem, že na mňa hľadel dosť nepríjemne. Neviem či to bolo pohŕdanie alebo tak. Každopádne, znova podávajú oni a ak bude opäť podávať on, som si istá, že mi to tak ľahko nedaruje.

„Iwa-chan, to bolo hnusné!“ zafňuká Oikawa a ja sa musím uškrnúť. Jeho výraz sa okamžite zmení z roztomilého šteniatka na sústredeného predátora. Očividne nemá v pláne prehrať.

„Shimi, ak to náhodou pôjde na teba, čo predpokladám, udrž ju vo vzduchu, o ostatné sa postaráme my, dobre?“

„Budem sa snažiť,“ roztrasene sa usmejem a pohľadom sa zameriam na neho.

Jeho nohy zaujmú správny postoj a je pripravený nadhodiť si loptu. Zhodnocujem svoje šance udržať loptu vo vzduchu. Sú menej ako päťdesiat percentné, no musím sa snažiť.. Počkať to sú jeho šnúrky?

„Hej...“ chcem ho zastaviť skôr, než sa stane nešťastie, no lopta už je vo vzduchu a za priaznivých podmienok by som ja mala smolu. No on si šliapne na rozviazanú šnúrku a nielenže loptu nasmeruje priamo do siete, ale aj zletí dopredu. Vyzerá to teda poriadne komicky. Zakryjem si tvár, aby som schovala úsmev. Nemôžem sa smiať. Teraz naozaj nemôžem. Celá sa trasiem, ako zadržiavam smiech.

„Shima, ty plačeš?“ začujem pri sebe Keimin hlas a ruku na svojom chrbte, „bála si sa, že to neprijmeš a teraz ti odľahlo, však?“

„To nie..“ odpoviem pridusene a snažím sa nesmiať sa. „.. ten jeho pád....“ už to viac nevydržím. Začnem sa strašne smiať. „Ako mohol zlyhať na  rozviazanej šnúrke?“ nezvyknem sa takto otvorene smiať, pretože sa nemôžem čudovať tomu, že sa na mňa moje spoluhráčky chvíľu pozerajú ako na blázna. Zanedlho sa ku mne dievčatá pridávajú a smejú sa so mnou.

„Máš pravdu, je to trúba,“ smeje sa Maria.

„Znova nám darovali bod,“ hovorí Nagisa so smiechom.

„Mohli by to robiť častejšie,“ pridáva sa Keimy. Nemám k tomu, čo dodať, ak by sa mu takto nedarilo celý zápas, možno by sme mali šancu nad nimi vyhrať.

 

„Hej ty,“ začujem za sebou desivý hlas a to ma prinúti trocha sa upokojiť. Stále mám však čo robiť, aby som sa znova nerozosmiala. V hlave sa mi stále prehráva scéna, ktorú som ešte pred pár sekundami videla naživo. A to som si myslela, že mám obrovský problém. Ktosi ma prudko schmatne za ruku a ja otvorím oči a hľadím do jeho, v tejto chvíli temných, očí. Vidím, že na tvári je trocha poškriabaný. Moja ruka sa k nemu automaticky načiahne, no keď si uvedomím, čo sa chystám spraviť, zastavím sa a stiahnem ju zase späť.

„O.. ospravedlňujem sa za svoje správanie,“ vyhŕknem, pretože vyzerá byť nahnevaný. Neviem, či je jeho hnev kvôli mne alebo kvôli tomu, že znova stratili bod.

„Videla si to,“ nakloní sa ku mne bližšie a ja zatajím dych, „a chcela si to povedať, však?“ Druhú časť vety mi takmer zašepká do tváre.

„Bo.. bolo už neskoro, už si šiel podávať... p.. prepáč, že som nestihla..“ neviem síce, prečo sa mu ospravedlňujem, mal si v prvom rade sám uvedomiť, že niečo nie je v poriadku na jeho obuvi a nie ja. Jednoducho však neviem, ako by som sa v jeho prítomnosti mala správať. Srdce mi silno búši, až mám pocit, že mi vyskočí z hrude. Som si takmer istá, že ak by sa Oikawa sklonil ešte trocha nižšie, počul by to aj on. Naraz ma schytí za ruku, ktorou som predtým chcela zotrieť pramienok krvi z jeho líca a pritisne si ju na tvár.

„Touto rukou... prinútim ťa touto rukou prijať moje podanie! Budem podávať a ty budeš prijímať, rozumieš mi?!“ cítim teplo jeho tváre. Tak blízko... moc blízko. Horím.

 

Tooru Oikawa

 

To ju naozaj nechajú rozohrávať? Má naozaj tak solidárny tím, že ju k tomu pustia alebo je nejako populárna, že aj keď jej to nejde príliš dobre, podporujú ju v tom? To je blbosť. Podľa jej príjmu usudzujem, že volejbal hrá prvýkrát. Sledujem skupinku dievčat. Maria jej podáva loptu. Odmietavo krúti hlavou a chvíľu mám pocit, že sa im tam rozplače.

 

„Zdá sa, že majú trocha problémy,“ počujem hlas vedľa seba. Strelím pohľadom po Kenmovi. Len málokedy sa zvykne vyjadrovať k tomu, čo sa deje u súpera. Usudzujem, že niektoré z nich sú aj pre neho zaujímavým súperom. Možno by som si medzi nimi dokázal nájsť rovnocennú, no ja hľadím presne na tú, ktorá sa mi v tomto športe nemôže vyrovnať.

„Nemali by sme sa starať o problémy na druhej strane,“ podotknem.

„Je to priateľský zápas, mal by si jej pomôcť, ty vieš všetko dokonale!“ zahlási Bokuto a mnou trhne. Áno, to čo robím sa snažím robiť dokonalo, ale.. no, uvidíme, aké bude jej podanie.

 

Berie si loptu od Marie a hlúčik okolo nej sa rozpŕchne. Zostáva sama na svojom mieste. Zhlboka sa nadychuje a pohľadom mieri na nás. Nebodaj hľadá naše slabé stránky? Uškrniem sa. Mala by sa hlavne zamerať na to, aby prehodila loptu. To bude pokrok. Postoj ma celkom dobrý. Sledujem, ako si nahadzuje loptu a tu to príde. „Slabé..“ zamrmlem, keď udrie do lopty a znova sa uvoľním, pretože viem, že bod, ktorý sme stratili kvôli Bokutovi máme späť. A to bez jeho pričinenia.

„Ona nevie hrať... nevie..“ mrmle si Bokuto nahlas takže ho najskôr počula. „Nevadí, to sa naučíš!“ zvolá za pár sekúnd. Och môj bože, on ju tuším balí alebo čo? Bokutov pohľad sa však presunie na mňa a tak viem, že mal skôr na mysli našu predchádzajúcu konverzáciu. Prečo by som mal učiť niekoho, kto o to zjavne nestojí? Volejbal ju nebaví, tak prečo strácať čas?

„Uľahčila nám prácu,“ hľadím priamo na ňu, aby si plne uvedomila váhu svojich činov v tejto hre.

„Zavri si hubu, Bakaikawa!“ ozve sa v mojej tesnej blízkosti a ako zvyčajne príde aj tvrdá rana do chrbta.

„Iwa-chan, to bolo hnusné!“ zatiahnem a upriem na neho nevinný pohľad aj keď ten na neho nikdy neúčinkuje.

 

Sme na rade s podaním. Zohnem sa po loptu na zemi a pripravím sa na svoje miesto. Uchopím pevne loptu a chvíľu na ňu hľadím. Príprava pred podaním je celkom dôležitá, ale aj sila, ktorou do lopty človek udrie. Lopta musí každopádne prejsť.

Vyhodím loptu a očami na nej priam visím. Čakám na správny okamih. Avšak, že príde, nastane kolízia. Rukami sa načiahnem po lopte, ale moja pravá noha sa dostane len na určitú úroveň. V rýchlosti, v ktorej sa to odohrá si stihnem len uvedomiť, že padám. A pekne dopredu. Vykríknem a rukami sa snažím zabrániť nejakému hnusnému pádu.

„Tooru!“ cítim ruky pod svojimi ramenami a som prinútený zdvihnúť sa na nohy.

„Zabijem ťa, aspoň by si si mohol dávať pozor, sakra, hraj poriadne! Pozri sa na tie šnúrky! Ako ich nosíš?!“ čelím zlosti z pekla. Iwaizumi vyšaľuje a ja cítim, ako ma páli tvár. Prečo sa to deje akurát mne? A znova sme stratili bod.

 

Začujem smiech a to ma prinúti pozrieť sa na opačnú stranu a ignorovať dianie na našej strane. Vidím, že sa dobre baví. Ostatné dievčatá na ňu chvíľu hľadia, no smeje sa nákazlivo. Dokonca aj ja sa pristihnem pri tom, ako sa usmievam. Bože, veď ony sa smejú na mne! Musím si to pripomenúť. Je to ponižujúce. Ona sa mi smeje!

„Mimochodom,“ zacítim ťahanie za lem trička, takže som nútený odvrátiť pohľad od dievčat smerom dole ku Kenmovi.

„Hm?“ nadvihnem spýtavo obočie.

„Pár sekúnd pred tým, ako sa to stalo.. ona vykročila a snažila sa niečo povedať. Myslím, že ťa chcela zastaviť.“

„Nemožné, nemohla to zo svojho miesta vidieť a aj keby, prečo by sa o to snažila?“ znova sa na ňu pozriem.

„To neviem, ale rozhodne to chcela spraviť,“ mykne ramenami. Tak takto teda, prebehne mi hlavou a ešte chvíľu ju sledujem, ako sa smeje na tom, čo sa stalo. Nakoniec sa rozhodnem. Vykročím odhodlane jej smerom.

 

Nevšimnú si ma, čo ma vlastne ani neprekvapuje, keďže sa tak zaryto smejú. Ani ich nenapadlo, že by som mohol mať otras mozgu. Áno, som otrasený. A to dvojnásobne vzhľadom na to, že sa mi tu ešte aj smejú.

„Hej ty,“ zastanem najprv za ňou. Pomaly sa prestáva smiať, ako zaregistruje moju prítomnosť a tak si prejdem pred ňu a chytím ju za ruku. Otvorí oči. Sú sfarbené do zlatista a teraz sa v nich navyše odrážajú veselé iskričky. Nemalo by ma to nadchýnať, no nedokážem si pomôcť.

Všimnem si, ako sa jej voľná ruka pohne smerom k mojej tvári, no v ďalšej chvíli si to rozmyslí a stiahne  ju. Ona sa ma nechce dotknúť? Väčšinou majú dievčatá celkom iné reakcie na moju prítomnosť. Zostanem však vážny aj napriek tomu, že nerozumiem jej správaniu.

„O.. ospravedlňujem sa za svoje správanie,“ dostane zo seba. Ospravedlnenie ti nepomôže moja milá, v nasledujúcich dňoch ti nedám pokoj. Nemôžeš sa len tak zabávať na niekoho páde v športe pričom sama nevieš, čo všetko to obnáša.

„Videla si to,“ skloním sa viac na jej úroveň, „a chcela si to povedať.“ Vzhľadom na to, že som už pri jej uchu, stlmím hlas.

„Bo.. bolo už neskoro, už si šiel podávať... p.. prepáč, že som nestihla..“ ona to naozaj videla? Bola predsa na celkom opačnej strane, ako je to možné? Žeby bola až takto vnímavá? A okrem toho, prečo sa mi to snažila povedať? Síce ma nestihla zastaviť, ale keby áno, mal by ich tím poriadny problém. Tak prečo?

Nejako automaticky sa načiahnem po jej ruke a splním jej želanie dotknúť sa ma. Nemala na to odvahu sama, tak to spravím za ňu. Keď si ju priložím na svoje líce, cítim, aká je studená. Hrá šport a má studené ruky? Čo je to?

„Touto rukou... prinútim ťa touto rukou prijať moje podanie! Budem podávať a ty budeš prijímať, rozumieš mi?!“ neovládnem svoje vnútorné napätie. Všimnem si ako jej červenejú líca.

„Mal by si... mal by si si ošetriť tvár,“ ona je z toho tuším vykoľajená.

„Mám niečo na tvári?“ spýtam sa jej a vytiahnem sa trocha vyššie, pretože mi je trocha blbé neustále sa skláňať. Pustím jej ruku a ona si ju k sebe znova pritiahne.

„Uhm,“ pokýva hlavou, „a..ak chceš, v taške mám nejakú dezinfekciu a leukoplasty.“ Je hrozne milá. Obdarujem ju jedným zo svojich sladkých úsmevov.

„Bola by si zlatá,“ zatiahnem.

„O-ikawa-san,“ ozve sa za mnou hlas až ma strasie, „prestaneš už konečne flirtovať so všetkým, čo nie je chlapčenského pohlavia?“ stiahnem sa do úzadia.

„Neflirtuje,“ ozve sa maličká a ja si všimnem, že v rukách drží náplasť. Pousmejem sa a zohnem sa k nej.

„Nedávaj mu to, je to zbytočné,“ zavrčí Iwa-chan a priam z neho ide aura Dotkneš sa ktorejkoľvek čo len prstom a zmlátim ťa do bezvedomia.

„Ale Iwa-chan,“ zatiahnem a nechávam ju nalepiť mi leukoplast. V momente, keď sa chystám vystrieť ma strhne za rukáv.

„Ešte nie..“ začujem jej tichý hlas a ešte mi prejde po líci čímsi vlhkým. Normálne by to mohlo byť všeličo, ale vzhľadom na to, že je to ona. Otočím sa. No jasné navlhčená servítka. Čo som čakal?

„Ako sa voláš? Tvoje meno som akosi prepočul,“ vystriem sa konečne.

„Shima,“ sklopí pohľad.

„Shima Kabayoshi?“ ozve sa Iwaizumi prekvapene. Pokýva hlavou na súhlas. „Šikanujú ťa?“ dodá ďalšiu otázku.

„Nie,“ zavrtí prudko hlavou a otočí sa na odchod. Spýtavo sa pozriem na Iwaizumiho.

„Čo to malo znamenať?“

„To nič, zjavne som sa splietol,“ záporne pokrúti hlavou. Schmatne ma za tričko a vykročí späť na našu stranu. „Ale ak okamžite nebudeme pokračovať v hre, nedohráme tento zápas ani do deviatej večer! Máme šťastie, že učiteľ je taký zhovievavý.“

 

Ako som sľúbil, po zvyšok zápasu som sa zameral hlavne na Shimu. Dokonca aj meno sedí. Takže je to asi ona, ale vyzerá to tak, že si nespomína. To je smutné. Zápas sme nakoniec vyhrali a tak sa mi zdá, že Shima sa o niečo zlepšila v príjmoch. Našiel so na ňu zľahka, to nie. Nemal som na to žiaden dôvod, ale pobila sa s tým statočne. Chváliť ju však za to nebudem.

 

„Fuh, to bolo namáhavé!“ zvolá Bokuto.

„Ospravedlňte ma,“ Akaashi sa vyberie za svojou milou, ktorá práve popíja vodu v skupinke. Poľahky sa k nim votrie.

„Hej, on si len tak odíde!“ búri sa jeho kamarát a rozbehne sa za ním. To je teľa. Dnes by som ešte mohol trénovať po večery, uvažujem. Možno by som ju so sebou mohol vziať, aby som jej ukázal, ako to môže aspoň z časti zvládnuť. Zajtra sa tu síce ukážu už aj iné skupiny, s ktorými budeme hrať volejbal, ale som si istý, že aj ich skupina nebude mať voľno, takže sa jej to zíde.

Rozhliadam sa po nej. Zahliadnem ju sedieť pri plote s knihou v ruke a tak k nej pomaly vykročím. Lenže nie som jediný, ktorý k nej mám namierené. Zozadu prichádza skupinka dievčat, ktoré zjavne hrali zápas v hale. Asi jej kamarátky, pomyslím si, no nevadí, aj tak sa jej to musím spýtať. Kráčam ďalej a sledujem ich, ako sa rozprávajú. Naraz sa tie druhé začnú hrozne smiať, no ona vyzerá akoby jej to bolo skôr nepríjemné a mala sa zanedlho rozplakať. Žeby mal Iwaizumi pravdu? Rozhliadnem sa po ihrisku, no tak sa zdá, že každý má svoje starosti.

Nikdy som sa nesprával k dievčatám nejako zle, ale šikana nie je príliš vhodná. Prichádzam pomaly za dievčatá a tak sa mi zdá, že si ma absolútne nevšimli.

„Ako si im pokazila zápas tentoraz, škaredka?“ začujem jednu z nich. Netuším, ako sa volá, ale nie je to pre mňa nijako podstatné.

„Určite si nedokázala ani vziať loptu zo zeme bez toho, aby si nezakopla,“ pri tejto poznámke znova vybuchne skupina do smiechu.

„Si taká úbohá, ako môže na svete žiť stvorenie, ako si ty?“ znova sa smejú. Prečo klamala, keď sa jej Iwa-chan pýtal, či ju nešikanujú? Bojí sa ich snáď?

Stojím už celkom blízko. Pozriem sa na Shimu, ktorá očividne netuší, čo robiť. Vtom si ma všimne. Prst si rýchlo priložím na ústa a slabo sa usmejem.

 

„Úbohé florbalistky, ktoré ani nevedia, čo je slušné správanie,“ zatiahnem. Konečne si ma všimnú.

„Čo si to..“ otočí sa ich pozornosť na mňa. Postrehnem ich prekvapenie. „Ahoj, fešáák,“ zatiahne blondínka. Nie, s takou by som si nikdy nič nezačal!

„Podpisy budem rozdávať inokedy,“ sladko sa na ne usmejem.

„Každopádne, čo si to predtým hovoril?“

„Ach, no.. to bolo takto: Úbohé florbalistky, ktoré ani nevedia, čo je slušné správanie, alebo tak nejako,“ s radosťou im to zopakujem a aj keď navonok môžem vyzerať pokojne, v mojom vnútri to načisto vrie. „Kabayoshi-chan mala s nami dnes zápas a určite ho kazila menej, než je skazený charakter niektorých ľudí.“ Možno nemám právo to hovoriť, ale znie to super.

„Na čo narážaš?“

„Zavolám učiteľa, nech ti to povie?“ neudržím sa.

„Tak toto si chcel povedať? Čo ti ona vlastne je, že ju tak chrániš? Tvoja frajerka to asi nebude, na to je moc škaredá, nehodí sa k tebe.. sestra? Ale nie, Kabayoshi sestru má, o bratovi sme nikdy nepočuli.. sesternica?“ pustí sa do mňa.

„Stará známa,“ prednesiem. Hlavná aktérka vybuchne do smiechu.

„Vyzerá, že Kabayoshi ťa nepozná, pozri sa ako hľadí. Celá je tupá... poďte dievčatá!“ zavelí a konečne zdvihnú kotvy. Pozriem sa na Shimu. Tvár ma zakrytú rukami a vidím, ako sa trasie.

„Hej,“ oslovím ju a prikročím k nej. Drepnem si a opatrne jej zložím ruky z tváre, „prečo si klamala, keď sa ťa Iwaizumi pýtal?“ zahľadím sa na jej tvár, ktorá je celá vlhká.

„Prekvapil ma... n.. nikto sa ma to nespýtal tak priamo a okrem toho ma nepozná, ale spojil si moje meno s tým, čo asi počul,“ hlas má celý roztrasený a som si istý, že by najradšej odišla, ak by som ju tu nedržal.

„Nič ti nespravili?“ kontrolujem jej ruky a tvár, či ju náhodou niektoré neudrela.

„To už nerobia,“ hlesne a jednou rukou si siahne do vrecka. Vytiahne servítku a otočí hlavu na bok pri tom, ako si ju utiera.

„Ako to?“ takže kedysi ju aj bili. Úbohé.

„Sestra.. sestra sa s nimi pobila a všetci mali preto problémy a znížené známky. Teraz majú podmienku, že sa nesmú biť, takže mi len všeličo hovoria.. slová mi ale nijako neublížia,“ vysmrká sa. Otvorím ústa, že jej niečo ešte poviem, ale..

„O-ikawa-saan,“ začujem Iwaizumiho hlas. Určite sem ide. Ide sem a ona plače. Zbije ma. Ona nevie, ako to bolo. Všetko hrá proti mne. Vyrovnám sa a otočím sa na prechádzajúceho Iwaizumiho.

„Čo sa tu stalo?“ pohľad mu padne na Shimu. „Ty si ju obťažoval?!“ pozrie sa na mňa obviňujúco.

„Vyzerám tak?“ spýtam sa urazene.

„Bol by si schopný,“ nadvihne obočie.

„Som v tom nevinne, ver mi,“ hájim sa, „a ona klamala.“ Ukážem na ňu prstom.

„Takže ťa šikanujú,“ skloní sa k nej a pozoruje ju.

„Páni, Iwa-chan, občas sa naozaj správaš ako mama,“ neodpustím si poznámku a rýchlo ustúpim.

„Ja ťa zaškrtím,“ počujem ho. Začujem tichý smiech a to mi zabráni, aby som sa vyjadril. Otočím sa k Shime.

„Každopádne, Shima, šiel som za tebou s jednou vecou,“ prehovorím k nej.

„Áno?“ zdvihne pohľad a pozrie sa na mňa.

„Povedal som si, že po večery ešte zbehnem trocha trénovať a chcel by som, aby si sa toho tiež zúčastnila. Netuším, na čo si si na takéto miesto brala učebnice, ale to pôjde preč!“ vyzvem ju.

„Nebuď na ňu hnusný,“ zamrmle Iwaizumi a vnímam, ako znova odchádza.

„Tak pôjdeš so mnou trénovať?“ spýtam sa jej, pretože mi ešte neodpovedala.

„P.. pôjdem..“ začne sa pomaly zdvíhať zo zeme.

„Takže po večery ťa čakám pred jedálňou,“ oznámim jej.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.