Anime World CZ/SK - Příběhy

1. kapitola

 

Shima Kabayoshi

 

„Myslím, že mám všetko,“ naposledy sa zamyslene zahľadím na batoh plný môjho oblečenia a učebníc, ktoré sú perfektne schované pod všetkými tými hábami. Spolieham sa na to, že nespoznajú podľa váhy, že to nie je oblečenie a najradšej by som si veci do autobusu nakladala sama, pretože som nikdy nejako nemala rada, keď mi druhí ľudia siahali na veci (alebo sa ma dotýkali, ale to je trocha o inom).

Zohla som sa k batohu a moje vlasy si našli príležitosť k tomu, aby mi spadli do tváre a zabránili mi vo výhľade. S nezvyčajnou zúrivosťou som si ich prehodila dozadu, aby čo najmenej zavadzali a zatvorila som tašku. Následne som sa otočila do priestoru izby, v ktorej som bývala už niekoľko rokov.

A kde sa vlastne nachádzam? Na vyššej strednej dievčenskej internátnej škole Miyakoshi. Dlhý názov, ja viem a pritom stačí povedať, že som z dievčenskej školy a automaticky ma priradia k Miyakoshi strednej. Je to hlavne preto, lebo v širokom okolí sa tu iná čisto dievčenská škola nenachádza, takže je logické, že to bude práve táto.

Internát je na tejto škole povinný a dievčatá majú možnosť vracať sa k svojim rodinám jedine na vianoce alebo na letné prázdniny. Tie dievčatá, ktoré nemajú nikoho, ku komu by sa vrátili alebo o to jednoducho nemajú záujem, si každoročne podávajú žiadosť o letný či zimný pobyt na internáte. Pravidelne to využívam, takže o tom niečo málo už viem. Nemám sa príliš kam vrátiť na vianočné sviatky či na letné prázdniny a preto je pre mňa lepšie zostávať tu. Mám síce otca, no ten sa teda už riadne dlho neozval a navyše mne a mojej staršej sestre zanechal jedine dlhy, s ktorými nevieme, čo robiť. Aj moja sestra  - volá sa Yuki, chodí na túto školu. No, je očividné, že keďže je staršia, nie sme v tom istom ročníku. Dokonca spolu ani nezdieľame izbu.

Izbu mám spoločnú s osobou, ktorá je tuším omnoho viac chaotická ako povaha mojej sestry. Ako sa tak na to pozerám, jej veci sú rozhádzané po celej miestnosti, dokonca ani moja posteľ sa nevyhla várke jej vecí. Ale čo ma po tom, že je to aj na mojej posteli, keď si to nakoniec aj tak uprace ona sama? Vlastne až na pár nedostatkov je to najlepšia osoba pod slnkom, na akú som tu mohla natrafiť. Príliš veľa ľudí ma totiž nerešpektuje len preto, že sa správam inak, ako oni a nemám záujem zúčastňovať sa nejakých ich hlúpych akcií, z ktorých majú neskôr len zbytočné problémy. Mojim prioritným záujmom je udržať si štipendium, aby som mala peniaze na internát počas zimných a letných prázdnin, kedy si zaň musíme platiť pretože naša krajina hradí škole za internát iba počas školského roka. Preto je pre mňa dôležité, aby som si udržala dobré známky a ničím sa nenechala rozptyľovať.

„Pane bože, ja neviem, čo si mám so sebou vziať, Shima, poraď mi.. počula som, že chalani z Johsai sú pekní a ja nechcem vyzerať ako dajaká chudera alebo také niečo..“ takmer by som si ju v tej kope šiat nevšimla. Uškrniem sa nad tým prekrásnym pohľadom, ktorý mi moja spolubývajúca dokáže dopriať veľmi často na to, aby to bolo čosi nové a nezvyčajné.

„Možno by si si mala vziať niečo, čo ti bude najpohodlnejšie a byť sama sebou. Nemyslím si, že si škaredá, tak by si sa nemusela zaoberať tým, čo si oblečieš. Mňa skôr stresuje to, že neviem hrať žiaden šport...“ vzdychnem si. Chystáme sa na športové sústredenie s chlapčenskou školou Johsai. A ja neviem žiaden šport. Som načisto stratená a účasť je povinná. Najradšej by som tam nešla, ale utešujem sa tým, že medzi prestávkami a po večeroch sa môžem utiahnuť stranou a učiť sa na testy alebo jednoducho počúvať hudbu.

„Pane bože, tak na tomto nikomu rozhodne nebude záležať.. pôjde o vzhľad.. Shima, máš perfektnú príležitosť spoznať svojho budúceho manžela!“ zabudla som sa zmieniť, že obľúbené slovné spojenie mojej spolubývajúcej je Pane bože. Jej rekord nastal vtedy, keď ho použila dvadsaťkrát počas jedného slovného prejavu. Počítala som jej to, takže to viem celkom presne.

„Som si istá, že sa ti to podarí,“ usmejem sa, „ale ak sa nepobalíš do pol hodiny, odídeme pravdepodobne bez tvojej maličkosti, Maria.“

„Dobre, dobre, daj mi ten čas dokončiť to a ja si to aj upracem,“ povie a horlivo vstáva a zhadzuje oblečenie, ktoré mala položené vo svojom lone, kým sedela na zemi.

„Každopádne, ja už som prichystaná, takže pevne verím, že to tu nejako zvládneš upratať a aj sa pobaliť a ja sa odoberiem dole do haly, kde sa máme stretnúť. Potom sa nájdeme,“ rozlúčim sa s ňou, znova sa zohnem, aby som si vzala batoh a prehodila si ho cez rameno. No, povedzme že nie je práve najľahší, takže znova sa vystrieť mi robí trocha ťažkosti, ale nakoniec sa mi to akosi podarí.

Za iných okolností nechodím len tak von z izby sama, pretože je to pre mňa neuveriteľne veľké riziko. Nikdy neviem, koho môžem stretnúť na chodbe a veľmi často sa mi stáva, že narazím na ľudí, ktorí ma nemajú práve dvakrát v láske. Dnes je to však rozhodne bezpečné, pretože všetci sú ešte s najväčšou pravdepodobnosťou vo svojich izbách a balia posledné kusy oblečenia do svojich kufrov.

Napriek všetkému je hala, ktorá je miestom stretnutia, už celkom plná, keď do nej vojdem. Rozhliadam sa. Presne ako som si myslela.. pomyslím si a vyberiem sa na pravú stranu miestnosti, kde v kúte postava osoba, s ktorou by ma nikdy nikto nespájal, ak by nás na škole nepoznali viac než dobre. Tmavovlasá dievčina ostrihaná na krátko vyzerá tak neprístupne. Nikdy ju nikto nešikanoval na rozdiel odo mňa. Viem veľmi dobre, že o tom Yuki vie, ale často jej niektoré veci radšej zatajím, inak by bola schopná spraviť nejakú hlúposť. Už aj tak mám čo robiť, aby som jej zabránila v nervovaní sa, keď si na mojej tvári všimne nový škrabanec či modrinu na ruke.

„Shima,“ počujem tiché zamrmlanie, keď už stojím celkom pri nej a ona si ma konečne všimne.

„Ahoj,“ usmejem sa a opriem sa o stenu vedľa nej.

„Trocha som sa bála, že sa nezvládneš sama pobaliť, ale očividne boli moje obavy zbytočné,“ nakloní sa ku mne až nebezpečne blízko a rukou sa po mne načiahne. Vytuším, čo chce spraviť a okamžite uskočím stranou. Nebude mi cuchať moje poctivo učesané vlasy. Vždy mi trvá tak dlho, kým si ich upravím aspoň tak, aby vyzerali primerane dobre a ona mi ich nakoniec rozcuchá. Zasmeje sa na mojej reakcii a stiahne sa späť na svoje miesto. Ja však viem, že bude čakať na vhodnú príležitosť, kedy upustím zo svojej ostražitosti a predsa len ma rozcuchá.

 

Nakoniec však na to Yuki už nemá príležitosť, pretože si dávam poriadny pozor a vo chvíli, keď sa chce o niečo pokúsiť, ozve sa hlásenie o tom, aby sa jednotlivé triedy dali dohromady a učitelia si skontrolovali prítomných žiakov. Rozlúčim sa teda so sestrou a snažím sa čo najrýchlejšie nájsť triedu, ku ktorej patrím a ohlásiť sa našej triednej učiteľke ako jedna z prítomných. Keď chaos trocha ustane a jednotlivé triedy sú pomerne v kopách ozve sa oznámenie o pristavených autobusoch, takže sa pomaly vyberáme von, aby sme sa usadili do autobusov. V skupine nájdem Mariu, aby som sa držala pri nej. Každá trieda má svoj osobitný autobus a ešte nie všetky sú pristavené, ale asi tak päť ich už postáva pred školou na dvore, takže aj naša trieda sa dostane na rad. Sme prváci, takže máme prednosť, no prváckych tried je tento rok až sedem, takže by som nechcela byť v tej šiestej či siedmej.

 

Ukladáme si postupne batohy do autobusov a na moje šťastie to robíme každý sám za seba, takže svoj batoh tam len tak pohodím a modlím sa, aby sme nešli príliš hore kopcom, pretože moje učebnice by sa prislúžili najviac k tomu, že ten kopec nevyjdeme.

Vo vnútri autobusu nájdem Mariu a usadím sa k nej na voľné miesto pri okne, ktoré mi stihla obsadiť. Usmejem sa na ňu vďačne a vyťahujem si z vyčku mobil a slúchadlá. Viem, že kým vyrazíme, ešte bude niečo učiteľka hovoriť, ale to nevadí, s Mariou som sa dohodla, že mi o tom neskôr povie, takže vlastne nemusím počúvať. Zapínam si do uší hudbu a takmer okamžite zaspávam, takže absolútne netuším, kedy sme vyrazili a či sme vôbec vyrazili.

 

Prebúdzam sa na silné štuchanie do môjho ramena. Nespokojne zamrmlem a ktosi mi vytrhne slúchadlo z uší. „Vstávaj, sme na mieste..“ začujem hlas reality. Pardon.. to nebola realita, ale Maria. Tuším by som sa jej mala ospravedlniť. Zložím si slúchadlá a spolu s mobilom ich schovám a ešte stále celkom zmätená sa spolu s ostatnými dávam do vystupovania.

Vonku sa mi naskytne hneď niekoľko zaujímavých pohľadov. Niektorí chlapci sú už na mieste a pokukávajú po mojich spolužiačkach, popiskujú, výskajú a čo ja viem, čo všetko ešte robia. Vyvrátim nad tým oči a prehliadam si viac miesto, na ktorom strávim najbližšie tri a pol týždňa. Je to vlastne komplex chatiek, ktorý vyzerá celkovo ako bludisko. Dúfam, že dostanem mapu, pomyslím si.

„Ach, pozri sa na to, ten je pekný... a hľadí našim smerom... určite sa mu páčim..“ začujem za sebou hlasný piskot, ktorý ma vráti do reality. Otočím sa na dve dievčatá za mnou a zmerčím, kam sa pozerajú.

Naskytne sa mi pohľad na pomerne vysokého, vyšportovaného chalana s hnedými rozcuchanými vlasmi. Ale.. už len z pohľadu viem, že nehľadí na dievčatá za mnou. Oči mi rozšíria od prekvapenia a cítim, ako sa mi srdce od prekvapenia rozbúši.

Nie, to sa mi len zdá! Sklopím pohľad a idem si po veci z kufru autobusu. Napriek tomu sa ešte raz pozriem jeho smerom. On je však už v debate so svojimi spolužiakmi. To ma len uistí v tom, že sa nedívam na mňa.

„Všimla si si toho vysokého hnedovlasého chalana?“ spýta sa ma Maria hneď, ako sa mi ju podarí znova nájsť medzi spolužiakmi.

„Páči sa ti, však?“ podpichnem ju. Keď sa na ňu však pozriem, na tvári má vážny výraz a nakloní sa trocha viac do mojej intímnej zóny.

„Nejde o to, je pekný, ale ja som si všimla, ako ťa sledoval.“ Uskočím stranou, akoby mi práve povedala, že trpí silno nákazlivou leprou.

„Určite sa ti to len zdalo!“ vyhŕknem a aj napriek všetkému cítim v tvári červeň. Nie! Prečo? Takto to vyzerá teda ohromne.. teraz si bude myslieť, že sa mi páči alebo niečo také!

Moje zvýsknutie nanešťastie pritiahlo nechcenú pozornosť. Rozhliadnem sa po okolí, ktoré na mňa hľadí. Dokonca aj iní chalani si ma tentoraz všimli. Červeniem ešte viac.

„Čo je to s tebou? Správaš sa akoby si spravila niečo zlé..“ štuchne do mňa Maria.

„Vieš, no... keď som ho videla.. mala som chvíľu taký pocit.. akoby som ho nevidela prvýkrát, akoby som ho odniekiaľ poznala. To je ale nemožné, pretože ja nepoznám nikoho, kto chodí na Johsai a už vôbec netuším, ako sa on volá..“

„Možno by si sa mu mala prihovoriť a zistila by si, prečo ti je taký povedomý..“ navrhne mi moja spolubývajúca.

„Nemám záujem,“ pokývam záporne hlavou.

„Nerada ti to hovorím, zlatíčko, ale on na teba znova hľadí..“ štuchne do mňa. Premôžem nutkanie pozrieť sa.

„Zavri si už ústa..“ otočím sa na ňu nasrdene.

 

Tooru Oikawa

 

Športové sústredenie je znova na scéne. Vždy sa tak čudujem, keď vidím v akcii úplných športových amatérov. A tento rok to máme ešte poriadne obohatené tým, že sa naša škola spojila s nejakou dievčenskou školou. Čosi som už o tej škole počul, vraj tam chodia celkom pekné dievčatá.. a vlastne to je asi tak všetko, čo o tej škole viem, pretože zbytočnosťami svoju hlavu rozhodne nezaťažujem a táto škola do nedávna bola pre mňa jednou z najnepodstatnejších vecí na svete. A vlastne.. ona ešte aj stále je.

 

„Ach, ja sa už toľko teším, ako všetkých ukážem, kto je najlepší,“ zatiahnem a zoskočím dole z posledného schodíku autobusu. V rukách zvieram volejbalovú loptu a som pripravený kedykoľvek začať. Som schopný začleniť sa aj do toho najviac neschopného mužstva a teda sa toľko nebojím, že by mi moje plány niekto dokázal zmariť.

„Prestaň byť namyslený, lebo ťa zmlátim,“ ozve sa za mojich chrbtom a prv, než stihnem akokoľvek zareagovať, do mojej hlavy čosi tvrdo narazí, až skoro hodím držku na zem. Iwaizumi, ten najlepší človek pod slnkom s len dobrými úmyslami, no zdá sa, že ma celkom nenávidí.

„Iwa-chan, to bolo kruté,“ zatiahnem a pozriem sa na neho jedným zo svojich nevinných pohľadov.

„Nemôžeš s tým konečne prestať? Neuveriteľne ma serieš!“ zachytí letiacu volejbalku vo vzduchu a vloží si ju pod pazuchu pravej ruky. Ľavou rukou sa ku mne nebezpečne približuje, no tentoraz sa uhnem a tuho objímem loptu, ktorú mám pri sebe. Raz ma prerazí.

„Ako si chceš nájsť dievča, keď sa správaš tak násilnícky?“ spýtam sa ho. Jeho tvár nadobudne vyšší stupeň červenej farby podľa čoho viem, že som to očividne prehnal. Čas vzdialiť sa. Idem si teda po svoje veci, ktoré by mali ešte stále byť v kufri autobusu. Ukáže sa, že som jeden z posledných, ktorý som si svoje veci ešte nevzal. To je zúfalé, tak nerád som medzi poslednými.

„Pozrite sa, dievčatá sú tu!“ ozve sa hlasné zvýsknutie jedného môjho kamaráta. Takmer by som zabudol na to, že podaktorí nepoznajú nežné ženské ruky. Našťastie medzi týchto nešťastníkov nepatrím aj napriek tomu, že sme čisto chlapčenská škola (až na pár učiteliek, ktoré sa u nás nachádzajú, ale tie nestoja za reč). Mám za sebou niekoľko vzťahov, ale žiaden z nich príliš dlho nevydržal. Vraj som nevyspelý. Čo je to za hovadinu?

„Bokuto, jednoznačne by si sa mal upokojiť,“ keď sa otočím zahliadnem svojho spolužiaka a kolegu z volejbalového výboru Akaashiho upokojovať nášho smečiara, ktorý slintá nad vystupujúcimi dievčatami. Jeho pohľad ma prinúti otočiť sa na autobus dievčenskej školy. Aspoň nie je ružový, ako som pôvodne predpokladal.

Vo chvíli, keď si jedna všimne moju maličkosť si uvedomím, čo bude nasledovať. Sladko sa usmejem a zamávam jej. Očervenie v tvári a sklopí pohľad. Uškrniem sa. Nie nemám záujem, ale prečo nie?

 

Pozriem sa za červenajúcu sa dievčinu a moje srdce sa takmer zastaví. To je nemožné. Čo tu robí ona? Nie, to sa mi určite len zdá, určite je jej len veľmi podobná. Nie je šanca, aby to bola skutočne ona.

„Ach, pozri sa na to, ten je pekný... a hľadí našim smerom... určite sa mu páčim..“ začujem piskot, no nedokážem sa otočiť a pozrieť sa, kto to povedal. Akosi som sa zasekol v čase.

„Vyzeráš, akoby si videl ducha, kamoš, si v pohode?“ ktosi ma udrie po chrbte a keď sa otočím, hľadím na Bokuta. „Nehovor mi, že akurát tebe vyrazila dych ich krása.“ Jeho slová ma znova vrátia do reality. Uškrniem sa.

„Nemyslím si, že vieš v čom spočíva skutočná krása ženy,“ zavrtím hlavou a znova sa pozriem smerom, ktorým som hľadel predtým. Ona tam však už nie je.

„Už ti niekto povedal, že si mimo ihriska hrozné hovado?“ vybuchne presne podľa mojich očakávaní.

„Iwaizumi mu to stále dáva najavo,“ ozve sa niekto ďalší. Akaashi, nahrávač tímu. Tak rád by som ho mal na svojej strane počas zápasov, aj keď viem, že nebudeme vždy hrať len volejbal.

„Podporuj ma!“ vybliakne na neho Bokuto dotknutým hlasom. Nechám ich, nech si to vyriešia a znova sa mi podarí nájsť osobu, na ktorú som hľadel predtým. Takže to nebolo len moje zdanie. Všimnem si, že vedľa nej postáva dlhovláska, ktorej vlasy majú farbu jemne do červena a o čomsi sa rozprávajú. Červenovláska sa naraz pozrie mojim smerom a neuveriteľne sa pri tom usmieva. Nemusím dvakrát hádať, o čom sa tie dve rozprávajú. Ona sa k nej nakloní a vnímam, ako dievčine červenejú líca a naraz vykríkne.

„Určite sa ti to len zdalo!“ naraz všetko stíchne a tak viem, že aj keď si ju možno doteraz nikto nevšimol, teraz ju naplno vníma každý z prítomných. Spoločníčka do nej štuchá a sledujem, ako sa o čomsi rozprávajú. Zjavne jej čosi navrhuje alebo žeby sa jej na niečo pýtala? Zavrtí záporne hlavou a znova niečo hovorí.

„Ty vieš byť aj ticho?“ zjaví sa pri mne Iwa-chan, „nemáš horúčku?“ Načiahne sa ku mne, aby mi skontroloval čelo. Prudko uskočí a zaškúlim na neho.

„Iwa-chan...“ poviem šeptom, „čo si moja mama?“ spýtam sa ho uštipačne, akoby som ani nebol pred chvíľou tak veľmi mimo. Jeho reakcia prichádza, na moje potešenie, okamžite.

„Zabijem ťa, ak budeš mimo aj počas zápasu,“ vrazí mu rukou do žalúdka, čím mi načisto vyrazí dych. Prehnem sa v páse a zhlboka sa nadýchnem. Prečo som toto nečakal?

„Už to robíš!“ poľutujem sa a vystriem sa. Niekde som stratil volejbalku. Rozhliadam sa po svojej zábave, keď sa pri mne ozve čísi hlások: „Pri tom, ako ste si ubližovali navzájom sa tvoja lopta dostala až k nám.“ Vzhliadnem dolu na osobu, ktorú som ešte pred chvíľou sledoval z diaľky. Červenovláska stojí priamo predo mnou. „Bolelo to veľmi?“ Nezdá sa mi, že by sa o to zaujímala v rámci flirtu. Vezmem si od nej loptu.

„On je takýto stále, som zvyknutý,“ usmejem sa na ňu a potom sa nakloním celkom k nej. „Keď už si tu, mohla by si mi odpovedať na jednu otázku?“

„Nedám ti svoje telefónne číslo, ani nestojím o rande s tebou,“ odpovie a na chvíľu ma vykoľají.

„Výborne, ešte mi povedz niečo pekné,“ uškrniem sa a celkom sa k nej priblížim. Všimnem si, ako sa zhlboka nadýchne.

„Neviem síce, čo by si rád vedel, ale tuším, že nič o mne vedieť vlastne nechceš,“ niekoľkokrát zažmurká a ustúpi o krok vzad. „Ak však niečo od niekoho chceš, nepýtaj sa na to cez jeho kamarátov.“ Z tváre mi celkom zmizne úsmev a prebodávam ju pohľadom.

„Nepovieš mi ani meno?“

„Moje meno je Maria Kamasaki, rada som ťa spoznala,“ mávne rukou a otáča sa na odchod. Premôžem zlosť a usmejem sa.

„Oikawa Tooru, ďakujem ti za loptu,“ rozlúčim sa s ňou a keď je v dostatočnej vzdialenosti potichu zahreším. „Nenávidím ju.“

„Nikdy si nemal rád ľudí, ktorí nehrali podľa teba,“ pripomenie sa mi Iwaizumi.

Zhlboka sa nadýchnem, aby som mu niečo odpovedal, no vtom sa ozve hlasný hvizd píšťaly, z ktorého mi takmer roztrhne ušné bubienky, a hneď vzápätí hlas učiteľa z našej školy: „Johsai stredná, zoraďte sa a utíšte sa, nasleduje rozdelenie do skupín, tak ako budete v skupinách, budete ubytovaný v jednotlivých chatkách. Dávať sa dohromady s dievčatami nepokúšajte, aj tak predpokladám, že ste ešte nenabrali odvahu sa im prihovoriť.“ Kým sa zoraďujeme rozhliadam sa po ľuďoch. „Skupiny ste mali možnosť premyslieť si ešte pred odchodom na sústredenie a teraz by som vás chcel poprosiť, aby ste si to ujasnili a nahlásili mi vaše konečné skupinové rozhodnutia. Maximálny počet je päť ľudí na skupinu.“ Už veľmi dávno viem, kto všetko tvorí našu skupinku: Iwaizumi, Bokuto, Akaashi, ja a Kenma. Volil som si ľudí, o ktorých viem, že podávajú len tie najlepšie športové výkony. Síce mi to zaručuje celkovo skoro nič, ale bude to väčšia zábava pre súperov tím. O to viac, že to budú dievčenské tímy, už sa tak teším.

„Môžeš s tým prestať? Neuveriteľne ma tým serieš,“ prebodne ma Iwa- chan pohľadom.

„Č.. čo?“ vyvalím sa neho oči. Čo som spravil?

„Ten tvoj výraz.. akoby hovoril: Už sa teším, ako im všetkým vytriem zraky.. Povedal som ti predsa, že ťa zbijem, ak budeš príliš sebavedomý,“ varuje ma. Občas mám pocit, akoby mi tento človek videl priamo do hlavy. Ako vedel, na čo som myslel?

 

Ďalšiu pol hodinu minimálne trvá, než sa všetky skupiny do chatiek zaevidujú a dostanú do starostlivosti dva páry kľúčov. Jeden by mal mať oficiálny kapitán družstva a druhé jeho zástupca. U nás niet pochýb o tom, kto by to mal byť. Bokuto síce ohromne namietal a dožadoval sa našej pozornosti, ale nakoniec som ho predsa len presvedčil o tom, že ja s Iwaizumim budeme najlepšia voľba. A tak sa musel uspokojiť s tým, čo sme navrhli.

 

Skontrolujem číslo našej chatky a spokojne sa usmejem. Podľa čísla viem, že ďaleko šliapať nebudeme, pretože sme dostali jednu z chatiek, ktoré sa nachádzajú hneď tu v blízkosti.  Niektoré chatky sú jednoducho oveľa ďalej, ako ostatné a to býva často nevýhoda pre skupiny, ktoré sú v nich ubytované. Jednak si musia skôr privstať, aby stihli svoju rannú hygienu a potom ešte aj hneď po ráne šliapať. Nie je to žiadna sranda hneď ráno sa vyšťaviť ešte pred rozcvičkou, ktorá býva viac než krutá. A to predpokladám, že ešte dnes budeme hrať nejaké tie zápasy.

„A nezabudnite okolo tretej sa pripravte na vaše prvé zápasy, výmenné rozpisy vám rozdáme o tej tretej, nezabudnite sa poriadne posilniť v bufete, v ktorom na vás bude čakať občerstvenie“

 

Spoločne sa vyberieme do našich priestorov. Cesta nám netrvá dlho, takže sme zanedlho už odomykám dvere, Bokuto ma odstrkuje na bok a letí do vnútra ako prvý. Počujeme len hlasné výskanie a naraz čosi zvláštne zapraská. Dúfam, že sa práve nezlomila jedna z postelí. Netúžim niektorému z učiteľov vysvetľovať, že posteľ bola zlomená ešte keď sme prišli. Našou tichou dohodou je, že pred učiteľmi sa navzájom vždy obhajujeme. Oni nenechajú v problémoch mňa a ja zase ich.

Vojdem dnu a tašku si zhodím do chodby a pozriem sa na Akaashiho, ktorý mieri za čudnými zvukmi.

„Bokuto, je nebezpečné robiť si z tých starých postelí trampolínu,“ počujem ho zanedlho hovoriť. Dvere sa zabuchnúť a okolo mňa prejde malý blondiačik, ktorého vlasy sú tmavé iba pri korienkoch – Kenma. V rukách drží svoj game boy a hrá jednu zo svojich mnohých hier, ktoré v tej vecičke má. Nikdy som celkom nepochopil, ako môže tak dobre hrať volejbal, keď väčšinu svojho času trávi pri hraní hier. No.. koniec-koncov, to je jedno, nemusí ma to trápiť.

„Idem si pospať, práve je jedna hodina, keď vstanem okolo druhej, stačí nám ísť do bufetu najesť sa niečoho a potom sa môžem pripraviť na zápas,“ ohlásim svoje plány a vyzujem sa.

„Tak to teda nie,“ stiahne mi Iwa-chan za rukáv vzad. „Nebudeme sa tu len tak flákať. Vybalíme si veci každý vo svojej izbe, potom sa prezlečieme do cvičebných úborov a pôjdeme sa najesť a potom sa pôjdeme trocha rozcvičiť. V prvý deň nikdy nemáme rozcvičku, ale práve tá je pre nás najdôležitejšie.“

„Ale ja nechcem,“ zdvihnem urazene hlavu.

„To ma nezaujíma,“ odvetí.

„Ale malo by ťa to zaujímať, som pekelne unavený a potrebujem spánok,“ skúsim na neho psie oči.

„Každý rok riešime toto isté, nakoniec aj tak príde na moje slová.. rob si teda čo chceš, ale uisti sa, že budeš primerane pripravený na prvý zápas, aj keď hráme len piati,“ s týmito slovami sa zohne, vyzuje sa a nasupene schmatne svoju tašku. Zamieri si to do jednej z izieb.

„Gratulujem ti, naštval si ho,“ ozve sa Akaashi z chodby vo chvíli, keď sa za Iwaizumim hlasno zabuchnú dvere.

„To bolo hnusné,“ frustrovane vzdychnem, vezmem si tiež svoje veci a vyberiem sa k jednej izbe. „Tak teda pôjdeme potom trénovať!“ Zhúknem, kým za sebou zavriem dvere.

 

Vybaľovať veci si nebudem. Vezmem si iba cvičebný úbor a prezlečiem sa doň. Veci, v ktorých som prišiel si poskladám do tašky a tú odložím pod posteľ, ktorá je dostatočne vysoko nad zemou, takže sa tam pohodlne zmestí. Vytiahnem ešte tenisky, do ktorých sa prezujem a mikinu si obviažem okolo pásu neskôr večer sa mi určite zíde.

Vezmem loptu a vyjdem z izby. Ako vidím, Kenma sa tiež nemá k nejakej extra akcii. Sedí na gauči v miestnosti, ktorú by som označil za obývačku, ale chýba v nej televízia. No, tú aj tak nebudeme potrebovať, pretože väčšinu času, čo tu strávime budeme vonku.

„Banda, ste vybalení? A ak aj nie ste, ste pripravení? Ideme jesť a cvičiť!“ ohlásim ich.

„Ja som vždy pripravený,“ vykukne Bokuto už oblečený v úbore. Za ním, z druhej izby vyjde Akaashi zapínajúc si mikinu. Nakoniec vyjde aj Iwaizumi, no nepovie mi ani len slovko, iba na mňa nepekne zazerá. A to som sa obetoval a nakoniec si ani nepospím po náročnej a únavnej ceste.

Kenma sa len zdvihne z gauču a odloží game boy na stôl.

„Ide sa,“ poviem a zamierim ku dverám.

 

„Fuj, a toto je čo?“ pozriem sa na tanier, na ktorom sa ohlasuje nedefinovateľná hmota. Už si spomínam, čo som na tomto sústredení najviac neznášal – jedlo.

„Neohŕňaj nos a zjedz to, je to lepšie ako nič,“ ozve sa vedľa mňa Iwa-chan.

„Nechceš aj moju porciu? Ja si asi niečo radšej ulovím,“ cítim, ako sa mi tvár odkrvuje už len pri predstave, že by som mal niečo takéto zjesť.

„Nevymýšľaj,“ zavrtí hlavou a usádza sa za stôl.

„Ale ja to nechcem!“ zakňučím nahlas a zúfalo sa rozhliadam po bufetovej jedálni.

„Chceš niečo iné na jedenie?“ ozve sa za mnou. Otočím sa na malú osôbku, s ktorou som sa dnes už rozprával. Maria.

„Som športovec, potrebujem niečo výživné a nie toto..“ ukážem prstom na nechutne vyzerajúcu gebuzinu na tanieri.

„Mám toľko jedla, ktoré asi nikdy sama nezjem, keď chceš, môžem zbehnúť do našej chatky a priniesť ti niečo, sú tam nejaké rezne v chlebe alebo také niečo, bude to stačiť?“ moja spása.

„To naozaj?“ rozžiarim sa.

„Nežartujem,“ pousmeje sa, „donesiem vám to všetkým, je toho naozaj veľa. Vždy so sebou nosím zásoby jedla, keby sa stalo niečo neočakávané.“ Neujde mi, že z diaľky nás ktosi sleduje. To je ona. Prečo sem nepríde? To sa bojí alebo čo?

„Ďakujeme ti naozaj pekne,“ ozve sa Akaashi od stolu, keďže ja sa nemám k tomu, aby som to spravil.

„Hlavne, aby ste sa poriadne najedli,“ otočí sa na svoju kamarátku a mávne na ňu, aby šla k nám. Značne jej sčervenejú líca a odvráti sa od našej skupinky. Vyberie sa so svojou táckou k inému stolu a začne jesť. Ona naozaj je tú hnusnú vec, čo sa tu dnes podáva? „Ospravedlňujem sa, chcela som ti ju predstaviť, ale asi za hanbí.“ Ona vie, o čo mi ide? Prekvapene sa na ňu pozriem a potom znova na jej kamarátku. Zjavne už dojedla.

„Ako...“ prehovorím, no ona ma zastaví prv, než stihnem čokoľvek povedať.

„Ešte mám na vás malú prosbu,“ rozhliadne sa po všetkých.

„Áno?“ zatiahnem.

„Potrebujem jedného z vás, ktorý by mi pomohol doniesť to sem,“ krátko sa zasmeje. To sa mi zdá alebo sa práve očkom pozrela na Akaashiho?

„Akaashi, spravíš to?“ pozriem sa na neho a tvárim sa akoby sa nič zvláštne nedialo.

„Isteže,“ kývne hlavou. Mrknem na Mariu. Aha, takže takto to je. Pousmejem sa a nechám tých dvoch, aby šli. Usadím sa vedľa Iwaizumiho.

„Hej! Prečo si poslal práve jeho? Ja by som šiel tiež! Určite ma nejaké pekné spolubývajúce!“ vybehne na mňa Bokuto okamžite.

„Ničomu nerozumieš,“ povzdychnem si a odložím tanier s jedlom bokom.

„Čo ti to hovorila s tou jej kamarátkou?“ zaujíma Iwaizumiho.

„To nič,“ uškrniem sa, „len som mal pocit, že ju odniekiaľ poznám.“

„Prečo za ňou teda nejdeš a neprihovoríš sa jej?“

„Nie je to očividné? Ona sa so mnou nechce rozprávať..“

„Takže keď sa niekto nespráva ako väčšina tvojich fanúšičiek a nevrhá sa ti okolo krku, tak strácaš záujem, aj keby to bola tvoja stará známa?“ chápe to trocha zle. Ja vlastne neviem, čo mi bráni za ňou ísť. Nechcem to riešiť.

„Odkedy si odborník na lásku, Iwa-chan?“ podpichnem ho. Tik v jeho oku mi jednoznačne naznačí, ako veľmi ho vedia moje trefné poznámky vytočiť.

„Nedospelé decko..“ zamrmle a tým naša konverzácia nateraz skončí.

 

Netrvá dlho a Akaashi s Mariou sa vracajú späť. O niečom sa rozprávajú a zdá sa, že sa celkom bavia. Som rád, že som dopomohol aspoň k niečomu.

 

„Tak sme späť, doniesla som toho čo najviac, ak to nezjete všetko, môžete si to nechať, ale dávajte si pozor na dátumy spotreby, je to dosť citlivé,“ varuje nás. „Tak ja pôjdem, sľúbili sme si, že sa trocha rozcvičíme a už budú dve hodiny, takže na to nemáme už veľa času, vidíme sa niekedy zase. Tak ahojte..“ s Akaashim si vymenia špeciálne úsmevy. Chýba tomu už len pusa, ale predpokladám, že tak ďaleko ešte nie sú. To je také chutnučké, črtá sa nám tu párik hrdličiek.

Keď Maria odíde, pustíme sa do jedla, ktoré nám prakticky darovala. Samé dobré veci.

 

 

***

 

Ani neviem, ako ubehla posledná hodine. Po tom, ako sme sa najedli, sme zvyšok surovín odniesli na izbu a čo najlepšie ich uskladnili v kuchyni. Nemáme však chladničku, takže to budeme musieť spotrebovať čo najrýchlejšie.

 

„Podľa rozpisu dnes hráme volejbalový zápas proti dievčenskej skupine s číslom päť,“ konštatujem pri pohľade na rozpis, ktorý sme dostali. „Neviem, kto je tam, ale snáď niekto zaujímavý a aspoň trocha na úrovni.“

„To nás nemusí zaujímať, musíme sa snažiť aj tak,“ vyhlási Bokuto, „poďme na naše stanovisko.“ A tak sa teda vyberieme k správnemu číslu ihriska, kde už postávajú dievčatá, proti ktorým budeme hrať.

„Aha, Maria,“ zvolá Bokuto.

„Je tam aj tvoja známa,“ štuchne do mňa Iwaizumi.

„Som zvedavý, ako jej ide volejbal,“ uškrniem sa.

„To je jediné, čo ťa zaujíma?“ zasmeje sa.

„Tie sú kráásne!“ počujem vzrušený hlas Bokuta.

„Opováž sa kaziť hru len kvôli tomu, že sú to dievčatá!“ varujem ho.

„Oikawa!“ začujem Mariin hlas a otočím sa k nej. Máva na nás a usmieva sa pri tom. „Hráte proti nám?“ kričí.

„Ste na našom čísle, takže to tak asi bude,“ odpoviem jej a postavíme sa na druhú polovicu ihriska. Prikročí k sieti a zahľadí sa na mňa, kým sa rozťahujem a pripravujem sa spolu s ostatnými.

„Si volejbalista?“

„Prečo?“

„Vlastne mi to Keiji povedal, ale chcela som sa uistiť,“ zašklebí sa.  Tak oni sú už takto na tom. Neubránim sa úškrnu.

„Ja dúfam, že to viete hrať,“ pousmejem sa a vystriem sa do svojej plnej výšky.

„Neboj sa, posnažíme sa,“ uistí ma.

 

Netrvá dlho, kým príde jeden z telocvikárov, aby nám uviedol pravidlá, ktoré vlastne ani nie sú. Nemusíme sa točiť pri podávaní, takže podávať budem celú hru ja. No a je nás len päť, takže to bude skutočne zaujímavá hra. Maria je kapitánkou dievčenského tímu a teda je to medzi nami, aby sme si strihli, kto bude prvý podávať. Vyhrávam. Zaujmeme svoje pozície a ja si vezmem od učiteľa loptu a zamierim na čiaru.

Maria dievčatám rýchlo ukazuje, kde by ktorá mala stáť. Moja neznáma si neisto žmolí tričko a zdá sa mi, že je z toho celého trocha mimo. Zato Maria zaujme pozíciu vpredu, takže predpokladám, že sa bude snažiť o blokovanie našich útokov. A neznáma je vzadu. Červenovláska sa na ňu otočí a ukáže jej palec zdvihnutý dohora. Žeby bola dobrá v podávaní? No, snáď sa o tom čoskoro presvedčíme. Skúsim zistiť, ako je na tom s príjmom lopty a s reflexami. Vyzerá byť viac vystresovaná ako zvyšok tímu, takže si asi príliš neverí. Uškrniem sa a keď učiteľ zapíska, začnem hru. Moje podanie perfektne smeruje na tú, ktorá sa mi vyhýba.

---

Komentáře

Pro komentování se musíš přihlásit.